Nálada skvelá. Víno ešte lepšie, biele, ľahké, pitné, oslobodzujúce. Rozhovor uvoľnený. On síce nepije, ale pozorne sleduje ako prikladám pery k poháru.
Hráme biliard. Firma platí všetko. Kolegovia postupne odchádzajú. Laškovne mu fúkam do ucha, keď mieri tágom, chce schovať čiernu. Takmer pretrhne plátno. Guľa vyletí zo stola a s hrmotom padá na dlažbu.
Vyhrala som. Úprimne ma výhra teší, natešene skackám okolo stola. V miestnosti už nikto nie je. Neviem ako dlho. V rádiu už nerozprávajú...
Čupnem si. Prichádza ku mne, podáva mi ruku, dvíha ma, objíma ma. Cítim ako vonia.
"Neodchádzaj," počujem sa.
"Vrátim sa...o pár mesiacov," šepká mi do vlasov hladkajúc ma po chrbáte.
"Preboha, to nesmieš..." zahučí mi v hlave. Neskoro. Jeho ruky už sú pod mojim tričkom. Horúci vzrušujúci dych cítim na krku, pri uchu, na perách. Palcami prejde tesne pod okrajom mojich džínsov. Vlhnem. Točí sa mi hlava. Prsty zabáram do jeho hustých vlasov naplno si uvedomujúc, že hocikedy môže niektorý zo spolupracovníkov dostať chuť na minerálku a prísť si po ňu do baru, ktorý je pár metrov za stolom. Ani neviem ako, už ležím na biliardovom stole a rozohrávame celkom iný druh hry.
K raňajkám prichádzam predposledná, posledný je on. Neviem, kam mám pozerať, už som vytriezvela. Náhodou sa naše oči stretnú. V miestnosti plnej ľudí cítim neuveriteľnú iskrivú silu spoločného tajomstva, nohavičky mi mierne zvlhnú. Zdvihnem ľavé obočie a pravý kútik úst, on sa usmeje a ja mám chuť vyzuť si topánku a chodidlom opäť vyvolať tvrdnúcu reakciu, ktorú si veľmi živo pamätám z predošlej noci.
O tri mesiace sa stretávame v mojej kancelárií. Dovtedy sme komunikovali len zbežne, cez firmený e-mail. Potrebujem s niečím pomôcť. Nakloní sa cez moje rameno, strniskom sa mierne obtrie o moje líce, zacítim tú známu vôňu a v lone cítim šteklenie. Prichádza spolusediaca kolegyňa aj s riaditeľom. Odtiahne sa. Tí dvaja o niečom živo diskutujú. Pýtajú sa na jeho názor, ja mu pozerám priamo do očí, zdvihnem ľavé obočie a pravý kútik úst. V jeho očiach čítam, že vie, na čo myslím a mimovoľne si dlane spojí vo výške rozkroku. Na otázku odpovie len:"Súhlasím."
Riaditeľ sa pýta na názor mňa, prepočula som otázku a netuším o akej téme je vlastne reč.
"Ospravedlnťe ma na chvíľku, prosím." Krútiac zadkom prechádzam okolo neho, prehodím si vlasy cez rameno, aby cítil vôňu, ktorú tiež určite veľmi dobre pozná. Zhlboka sa nadýchne. Napätie by sa dalo krájať. Bradavky mi stuhnú, zrýchlim krok, zatváram za sebou dvere toalety a tam mi už nedá veľkú námahu privodiť si spomienku na moje víťazné biliardové ťaženie a k podobnému pocitu uvolnenia, aký som mala vtedy si dopomôžem rukou.
Vraciam sa spokojná. On je ešte stále v našej kancelárií, riaditeľ už odišiel, kolegyňa sa pýta, či si dám kávu. Samozrejme, že si dám. Zostávam s ním na pár minút sama. Ukazovákom mu prejdem po spodnej pere, oblizne mi ho a z jeho prekvapeného pohľadu vycítim, že vie...
Vracia sa kolegyňa s kávou, minú sa medzi dverami a ja na neho ešte s úsmevom zvolám:
"Ďakujem."
