pondelok, februára 26

Lebo...



Štvrtok ráno. Otváram e-mailovú schránku s očakávaním množstva spamu a niekoľkých osobných jednovetových útržkov životov mojich kamarátov a známych. Jeden je od teba. Nezvyk, väčšinou komunikujeme inak. Píšeš:

Počuj kočka,

stavím sa že dnes vyzeráš neodolateľne a som si viac ako istý, že zajtra tomu nebude inak a preto som sa rozhodol, že Tvoju rozkošnú riťku zoberiem do kina Charlies - 18:15 - Dobrú noc a veľa šťastia .Prajem príjemný deň.

A veruže aj je príjemný. Celý deň som sa usmievam ako hlupáčik. V práci ma dokonca obvinia, že som zaľúbená. Nie som. Ale ty ma vieš vždy neuveriteľne potešiť práve vtedy, keď to najviac potrebujem. Buď máš šiesty zmysel, alebo medzi nami naozaj funguje telepatia. Ako keď si ráno po príchode do práce naraz napíšeme: „Dobré ránko.“

Piatok začínam skoro ráno v práci, ale nevadí mi to, teším sa na večer, na kino, na teba.
Vieš prečo?

Lebo s tebou som sama sebou. Nemusím sa strážiť, nebojím sa, že si niečo zle vysvetlíš.
Lebo sa nebojíš dávať a ja sa nebojím brať a dávať naspäť.
Lebo s tebou mi je dobre.
Lebo mi vieš dôveryhodne polichotiť, ale viem, že ma nechceš dostať do postele.
Lebo s tebou sa dá rozprávať o umení, o hudbe, o filmoch, o knihách, o láske, o sexe, o priateľstve.


Lebo s tebou môžem ísť do čajovne, na jazzový koncert, do krčmy na borovičku, ale aj do baru na miešané drinky.
Lebo sa s tebou veľa smejem.
Lebo s tebou nie je trápne mlčať.
Lebo sa na nič nehráš.
Lebo ma rozkokošene capneš podpivníkom po čele a potom sa tváriš, že je to normálne.
Lebo ti verím.


Lebo sme na rovnakej vlnovej dĺžke.
Lebo nevytyčuješ hranice a vzápätí ich neporušuješ. Netreba slová, všetko je jasné.
Lebo keď mi sľúbiš, že mi požičiaš jeden film, tak mi prinesieš štyri také, ktoré by sa mi mohli páčiť. Len tak.
Lebo neodvrátiš tvár, keď mi je smutno a nie som zábavná.


Lebo vieš, kedy ma máš objať, nič z toho nevyvodzuješ a nič za to nečakáš.
Lebo sa nebojíš ma poštekliť a v štýlovom podniku mi len tak medzi rečou rozopnúť podprsenku a potom ju po tričkom desať minút s rehotom zapínať. A aj preto, lebo ma potom nezačneš presviedčať, že to nič neznamená. Veď ja viem. Sranda. Zábava. Netreba to kaziť zbytočnými vysvetleniami.


Lebo mi zavoláš taxík a hneď ako z neho vystúpim a chcem ti zavolať a poďakovať za pekný večer, tak ma predbehneš a zavoláš prvý.
Lebo jeden priateľ ako ty, je viac ako balík tých frajerov, čo sa snažia pomútiť mi hlavu.
Lebo som šťastná, že si s ňou šťastný. Úprimne.


Vďaka tebe som sa v sobotu budím síce s bolehlavom a fyzicky rozbitá, ale v takej psychickej pohode, ako už dávno nie.

A aj pre toto všetko som rada, že miluješ inú. Keby si ju nemal, nebolo by to takéto. Viem to. A ja to práve takéto chcem. Chcem, aby si to vedel. Možno to vyznie pateticky, precitlivelo a zbytočne sentimentálne, ale nech.

Ďakujem.

piatok, februára 23

Vo vzduchu

...cítim, že ide jar. Vlastne už je skoro tu.

Vždy keď vyjdem von, zastavím sa, zhlboka sa nadýchnem, pocítim jej vôňu a...


...potom pokračujem vo vznášaní (sa) a mám chuť tancovať.

Pridáte sa?

utorok, februára 20

5. Iná zábava


Hlava nevysvetliteľne omámená, zmysly zvláštne otupené. Blúdim uličkami, riadim sa už len akýmsi zvláštnym šiestym zmyslom, vôbec totiž neviem, kde som. Začínajú sa zapĺňať ľuďmi. Slnko páli, určite mi spáli nos. Nespoznávam rohy budov postavených z chladivých kameňov teplých farieb. Vrážam do staršieho pána, ospravedlním sa a pozriem mu do tváre. Je vráskavá, ale usmiata, dokonale oholená, nadýchnem sa a cítim že vonia akosi mladistvo. Neodškriepiteľný pokojný sexepíl neošúchal ani vek. Ba možno naopak. Bezradne sa usmejem. On úsmev opätuje. Ľavý kútik pri tom zdvihne o niečo vyššie ako pravý. Nič nepovie a ja sa hýbem vpred. Ten jeho úsmev do mňa akoby vlial vlnu zohrievajúcej istoty. Vrana z mojej hlavy odletela. Schovám sa za najbližším rohom, opriem sa o stenu, zhlboka sa nadýchnem a dlho precízne vydýchnem. Obzerám sa okolo seba a tú ulicu spoznávam. Konečne som sa našla. Rýchlym krokom kráčam k apartmánu.

Tam ma už čaká Bea, a vyzerá úchvatne, pokojne, zrelaxovane. Ležérne pohodená na gauči vyzerá ako mačka aristokratka. Poznám tú iskru, čo má v tých nezameniteľných mandľových očiach, ktoré vyzerajú ako zelené krištáľové gule, do ktorých sa nejakým zázrakom dostali maličké zrniečka škorice. Zjavne má za sebou takú tú noc, ktorá zanechá vlasy aj po sprche akési lesklejšie, líčka nestratia rumenec až do večera a spôsob, akým si oblizuje mierne napuchnuté pery po každom slove napovedá, že ony, ani jazyk si veľmi neoddýchli.
„Kde si bola?“
Jej hlas je sexi zachrípnutý. Taký by som chcela mať.
„Na prechádzke...“
„Bez topánok?“
„...áno.“

Ďalej sa nepýta, zdá sa, že jej to vlastne ani nepripadá čudné.
„Obuj sa, ideme na nákup, potrebuješ nejaké dobré handry. Večer ťa vezmem na skvelé miesto.“
„Som unavená... a vôbec, nemám chuť ísť večer niekam do davu. Nemám chuť na telá bez mien.“
„Díos, ty si taká intelektuálna, až to bolí. Nevyhováraj sa, neberiem takéto výhovorky, topánky na nožičky a ideme.“

Pozerám na ňu otrávene, potom akože nahnevane, a nakoniec šteniatkovsky rýchlo žmurkajúc. Nepomáha. Tak sa teda obujem a vyrážame do miestnych obchodíkov. Núti ma skúšať všelijaké maličké tričká a tesné sukničky. Neznášam nákupy oblečenia pre seba. Po pár hodinách skúšania, ktoré dĺžkou určite trhli môj osobný rekord, narážame na nežne vyzývavé tričko a ja sa chopím šance a kupujem ho. Tým sa vyhnem predlžovaniu utrpenia v znamení nákupného maratónu.

Do apartmánu sa vraciam sama a ani nezablúdim. Bea mi prikázala vyspať sa, dať sa dokopy, urobiť zo seba nie len človeka, ale tú žiariacu ženu, čo si pamätá z čias, než sa to stalo. Ja si tiež nič iné neželám a keď sa kamarátka teda tak veľmi snaží, urobím pre to, čo budem môcť. Po šlofíku.

Zobúdzam sa o pár hodín a cítim sa skvele. Dokonca sa aj trochu na večer teším. Upravujem sa pomaly, precízne, dávam si záležať na každom detaile. Posledný pohľad do zrkadla pred odchodom mi hovorí, že vyzerám dosť k svetu. Žmurknem na svoj odraz a odchádzam. Bea a Manuel ma už čakajú v malom červenom bare neďaleko bytu. Tam si dávame úvodný drink. Ani neviem, ako sa volá, objednal aj priniesol ho Manuel. Chutí ako leto okorenené očakávaním pretancovanej horúcej noci a vyzerá ako dúha po letnej búrke. Stúpa mi do hlavy relatívne rýchlo. Je čas posunúť sa ďalej.

Hrdličky španielske ma vedú cestou necestou, až kým prichádzame k veľkej bráne. Pred ňou je dlhokánsky rad. Bea mi vysvetľuje, že to preto, lebo od jedenástej do jednej tam majú pivo zadarmo. No, nech sa páči. Manuel je tu asi nejaké veľké zviera, pretože vstupujeme bočným vchodom, kde ho obrovský vyhadzovač prívetivo zdraví štrbavým úsmevom. Nejako sa ale necítim ako celebrita. Mám skôr zvláštne nepríjemný pocit, ale to bude asi neznámym prostredím a hukotom, ktorý spoza dverí vychádza. Vstupujeme dnu po dlhej tmavej chodbe. Keď ňou prejdeme, ocitáme sa na veľkej ploche, ktorá je vzhľadom na to, koľko ľudí čaká vonku, relatívne prázdna. Malá hŕstka ľudí tancuje pri jednom z barov, ostatní objednávajú a pijú väčšinou pivo.

Manuel nás stredom parketu vedie k pohodlne vyzerajúcej pohovke v rohu miestnosti. Beatriz si drží pevne a čo najbližšie pri sebe. Zdraví skoro všetkých vysmiatych ľudí, ktorých míňame. Pohovka je mäkká a je z nej dobrý výhľad takmer na celý podnik. Začína sa mi páčiť. Obzerám sa. Tá diskotéka má štýl, hudba je dobrá, aj keď skladby, ktoré hrajú vôbec nepoznám. Na mieste, kde sedíme sa môžeme aj porozprávať. Tak mi to vyhovuje. Ani neviem kedy, zjaví sa predo mnou pohár s dúhovým drinkom. Pýtam sa Manuela, ako sa volá. El cielo. Nebo. Vraj sa po ňom budem cítiť ako v nebi.

Priestor sa pomaly ale isto zapĺňa. Bea ma ťahá na parket. Nenechám sa prehovárať. Manuel nejde, vraj netancuje. Hm, tak to je prvý netancujúci Španiel, čo poznám. Po pár minútach mi je už všetko jedno. Nechávam sa unášať rytmom. Nevnímam okolie. Vidím len Beu. Tancuje tak, že ma svojimi ladnými pohybmi úplne strháva. Cítim sa ako keby mi v žilách kolovala tá pravá horúca južanská temperamentná krv. Hudbu mám až v korienkoch vlasov a špičkách prstov. Cítim sa voľná, príťažlivá, úžasná. Chce sa mi smiať. Že by to prichádzal ten pocit „ako v nebi“


Neviem ako dlho už tancujeme, ale zrazu mi príde zle. Pýtam sa Beatriz na toaletu, ukáže kamsi k opačnej strane obrovského priestoru. Rýchlo sa zvrtnem a bežím tým smerom. Dvere sú viditeľne označené, vbehnem dnu, zamknem sa v kabínke. Ešte si duchaplne stihnem chytiť vlasy a potom už ani nevnímam, čo sa so mnou deje. Vraciam len tekutinu. Mám pocit, že zo mňa vylezú aj vnútornosti. Hlava sa mi krúti, v žalúdku cítim stále nové kŕče, len už nemá čo ísť von. Ani si nepamätám, či som dnes vôbec jedla. Keď napínanie ako tak ustane, opriem sa chrbtom o dvere kabínky, zatvorím oči a snažím sa nejako zastaviť ten kolotoč, ktorý mám v hlave aj bruchu.

Keď nadobudnem akú takú stabilitu, vyjdem z kabínky. Umyjem sa, vypláchnem ústa. Poprosím dievča, čo si umýva ruky vedľa mňa o žuvačku a ona mi ju s ochotou a chápavým pohľadom dá. Vrátim sa na parket, snažím sa nájsť Beatriz, ale nikde ju nevidím. Je tam akosi prázdnejšie. Ako dlho som bola na tom vécku? Kútikom oka zbadám Manuelovo červené tričko. Stojí mi otočený chrbtom a výrazne gestikuluje. Neviem, či nahnevane, alebo veselo. U Španielov to ešte neviem celkom rozoznať. S niekým sa rozpráva. Možno s Beou. Pohnem sa jeho smerom. Z iného uhla pohľadu zbadám mne už veľmi známu kučeravú hlavu. Je svet naozaj taký malý? Mračí sa a krúti hlavou. Ústa má pevne zovreté. V mysli sa mi vynorí flashback z toho popoludnia, keď som zmokla na trhu. Vtedy sa usmieval. Nehorázny rozdiel.


Ešte stále som mierne rozbehnutá ich smerom, keď ma zbadá. V očiach mu vidím prekvapenie. Na moment mám dojem, že mu zovretie pier na chvíľku povolilo a jeho pohľad zmäkol. Odvrátil sa odo mňa, niečo Manuelovi povedal, rýchlo sa zvrtol a zmizol mi v tancujúcom dave. Snažím sa ho očami nájsť. Tento krát za ním nebežím. Otočím hlavu k miestu, kde ešte pre sekundou stál Manuel. Aj on zmizol. Čo sa to tu deje? Ľudia tu len tak miznú, alebo mám nejaké zvláštne fatamorgány? Stojím bezradne na mieste, naťahujem krk a snažím sa nejako zorientovať. V tom ma niekto zozadu objíme a horúcimi rukami mi zakryje oči.

Predchádza:
4. Iné stretnutie
3. Iné ráno
2. Iný východ slnka
1. Iný než januárový dážď

nedeľa, februára 18

Vznášať sa


Krásne neskoré nedeľné ráno. Hlava boľavá, nohy unavené po fláme. Električka víkendovo prázdna. Nechávam slnko nech mi vyhrieva zatvorené viečka cez sklo. Nastupuje staršia pani a starší pán. Narúžované pery panej s veľkými slnečnými okuliarmi na očiach, šik klobúčikom na hlave, oblečenej v nadčasovom umelom kožúšku sa usmievajú. Celkom sexi babina. Aj ja budem taká. Sadajú si. Pani rozpráva dosť nahlas, asi už horšie počuje.

Znovu zatváram oči a predstavujem si, že je máj. Máj, lásky čas. Že sedím pri jazere opretá o jeho chrbát a nerobím nič, len dýcham ten máj a užívam si jeho blízkosť. Nevnímam, o čom pani rozpráva, len jedna veta ku mne doletí, ako keby adresne:

"...veď sme na tomto svete tak krátko. Životom sa máme vznášať a nie sa stále naháňať za niečím."

Začínam. Odteraz.

nedeľa, februára 11

4. Iné stretnutie




Stoličky v tej kaviarni sú také pohodlné, ako vyzerajú. Oranžová markíza vytvára príjemný polotieň. Svetlo, ktoré prepúšťa je tiež oranžové. Teplé ako východ slnka, ktorý som pozorovala. S tebou a zároveň bez teba. Usadená čelom k moru v najnenápadnejšom rohu terasy, vedľa ktorého už pokračuje chodník do mesta, mám pocit, že napriek tomu, že tu som, tu sedím, tu sa mi ranný slaný vietor hrá s okrajom šiat a moje bosé chodidlá cítia ešte stále mierne chladnú dlažbu, tu vlastne nie som. Pozorujem sa ako keby od vedľajšieho stola. A vidím svoju hlavu a vidím aj do nej. Tak inak. Tak zvonku. Nezainteresovane. Necítim radosť, smútok, dojatie, únavu, hlad. Vlastne jediné, čo cítim, je neuveriteľný smäd. Prišiel rýchlo. Dobre, že som v kaviarni. Aj sympatický opálený čašník s výstavným chrupom prišiel na španielske pomery rýchlo. Našťastie. Inak by som mu tam asi namieste uschla a neviem, ako by si so mnou takou uschnutou poradil. So zvláštnym úsmevom pozerajúc na moje nahé nohy mi popraje dobré ráno a pýta sa, čo si dám. Moje vyprahnuté telo si po španielsky vypýta veľké presso s mliekom a liter vody. Jeho úsmev ešte viac zozvláštnie a ticho podotkne: „Aaa, chica tiene sed...“ ale moje telo už na neho nepozerá, to len to moje vedľa sediace ja zaregistruje jeho poznámku.

Až teraz si všímam, že mám krížom cez seba prehodenú tú malú taštičku na tenkej vyšívanej šnúrke, čo mi darovala Bea. Nemám topánky, ale mám taštičku. Musím vyzerať šibnuto alebo opito. Šibnutá strapatá bosá bleduľa s maličkou taštičkou túžiaca po kofeíne niečo krátko po svitaní. Asi si ten fešák za barom ťuká po čele mysliac si: „Loca, simplemente loca..“ Keďže telefón nemám, nosím v taštičke len pár drobných. Zídu sa. Pri chôdzi eurá štrngocú a preto ich nemôžem nosiť zastrčené v nohavičkách, ktoré pri mori aj tak väčšinou nenosím. Nie z frajeriny, ale pre ten pocit slobody. V duchu ďakujem Beatriz za tú malú milú pozornosť a aj tomu zvláštnemu tranzu, s ktorým som opúšťala byt, a ktorý mi našepkal zobrať si ju so sebou. Môj úsmev totiž takto zavčasu nebýva dostatočne očarujúci na to, aby som ho mohla skúsiť vymeniť za občerstvenie. Tú kávičku a vodičku by som si musela asi odpracovať, alebo by som musela veľmi rýchlo zutekať, čo by naboso bolo asi celkom zaujímavé.

Moje oddelené ja sa nado mnou kruto a sarkasticky smeje. Po prvom dúšku vody sa však vracia naspäť do môjho tela. Pohár nepoužijem. Fľašu zvládam na dva nádychy. Mám pocit, že sa utopím, ale nedokážem piť pomalšie. S vodou sa do mňa vstrebávam aj ja sama. Už sa zasa cítim doma vo svojej koži. Vzduch sa začína otepľovať, ale ešte nie je príliš horúco na to kafé. Nemám ani potuchy, koľko je hodín. Zvyčajne pijem kávu veľmi rýchlo. Dnes ráno to nejde. Tak vychutnávam. V duchu si s tebou pripijem na iné dobré ráno. V rovnakom momente si prikazujem aspoň pre dnešok už na teba nemyslieť. Dosť bolo sebatrýzne. Na pár chvíľ.

Pozorujem prebúdzajúcu sa pláž. Prvé prichádzajú mamičky s deťmi. Natierajú ich hustými opaľovacími krémami, po ktorých na ich malých telíčkach zostávajú biele šmuhy. Deti vyzbrojené nafukovacím všeličím sa s nevinnou a neskrývanou radosťou vrhajú do vody. Mamy ich z dostatočnej blízkosti strážia a usmievajú sa.

Ešte stále je všade naokolo ranné ticho, ktoré preruší až hudba, čo sa ozve zvnútra kaviarne. Niečo rytmické, temperamentné. Vyruší ma. Mierne sa zamračím a kávu popíjam o niečo rýchlejšie. Do kaviarne príde druhý hosť. Nahlas sa zdraví s čašníkom, tuším ho oslovuje Pedro. Smejú sa. Už sa tu necítim dobre. Kývam na Pedra, pýtam si účet. Hneď ako ho prinesie, vstávam, v taštičke chvíľku hľadám mince tých správnych hodnôt. Ešte nie som zvyknutá. Na stole nechávam peniaze a chcem odísť.

Hneď vedľa mňa, už mimo terasy, na chodníku do mesta, zaparkuje malá motorka. Ani neviem prečo zostanem stáť a čučím na muža a ženu, čo zosadli. Vlastne pozerám len na ich telá, markíza mi zakrýva výhľad do ich tvárí. Hneď ako zliezli, hladne sa na seba nalepili a teraz sa objímajú otočení bokom ku mne. Asi sa aj bozkávajú. Takto skoro ráno, v týchto zemepisných šírkachje to zvláštne. Možno sa celú noc milovali v olivovom háji na plachte, ktorú ona tajne odniesla z domu svojich prísnych rodičov. Potom sa do tej plachty zabalili. Noc bola horúca a ich telá tiež. Túlili sa k sebe, on sa hral s jej vlasmi, sem tam k nim priložil pery a vdýchol do nich teplý vlhký vzduch. Ona mu prstami prechádzala po obočí, po kontúre nosa, obkresľovala oblúčiky jeho pier a mihalnicami ho šteklila na líci.

Obaja sú oblečení v bielom, ich opálená pokožka tak vyzerá ešte tmavšia. Jej ruky blúdia po jeho krku, bedrami sú k sebe tesne pritlačení. On má pekné šľachovité predlaktia a dlane veľké a dlho prsty odvážne. Nadvíha nimi okraj jej trička a pravá ruka zablúdi hlboko do jej nohavíc. Stojím tam ako prikovaná. Krásne a dokonalé ako gýčovité fotky v pubertiackych časopisoch. Len s menšou dávkou gýču a väčším podielom reality a vzrušenia z priameho prenosu. Pripadám si úchylne. Zvláštne sa hanbím, ale nemôžem sa ani pohnúť. Možno sa bojím, že keď urobím nejaký pohyb, tak ich vyplaším a prestanú. Neviem, ako dlho tam tak stojím a pozorujem ich. Na rukách mám husiu kožu. Srdce mi začne biť tak, že ho možno počujú aj oni. Je to možné? Takto ma rozhodí pár bozkávajúci sa skoro ráno na ulici?

Rýchlo zažmurkám, ako keby mi to malo pomôcť k tomu, aby som sa spamätala. Potichu a opatrne, aby si ma nevšimli, obídem niekoľko stolov a cez pláž, ktorá hraničí s terasou širokým oblúkom prejdem okolo nich. Piesok už začína páliť, tak zrýchlim, zastavím sa až na chodníku. Nedá mi to, a otočím sa. Stojím od nich dosť ďaleko na to, aby im to nebolo podozrivé, ale som dosť blízko na to, aby som ich mala na dohľad. Musím sa na nich pozrieť. Naposledy.

Už sa nebozkávajú, stoja v nehybnom pevnom objatí. Ako dve biele sochy s tmavými hlavami. Tá jeho je kučeravá a v momente, ako si tento fakt stihnem uvedomiť, jemne sa natočí smerom ku mne. Jeho líce s tieňom strniska zostáva pritisnuté k jej tvári. Oči má dokorán otvorené a ja ho spoznávam. Neusmeje sa. Dnes nie. Očami zostáva zapichnutý v mojich. Ani ja sa neodvrátim. Jeho ľavá ruka sa pomaličky presúva nahor po jej chrbte a tesne nad jej lopatkami zastaví a neústupčivo pozerajúc do mojej tváre jemne zdvihne prsty, ako keby nimi prebehol po strunách gitary. Naprázdno prehltnem, mám pocit, ako keby mi na hlave pristála veľká ťažká čierna vrana. V duchu sa ju snažím striasť silou vôle. Podarí sa. Prudko sa otočím. Hučí mi v spánkoch. Zatočí sa mi hlava. Čo sa to so mnou deje? Uriekol ma tým svojím zvláštne kruto krásnym pohľadom? Rýchlym krokom kráčam približne tým smerom, kde si myslím, že stojí apartmán, v ktorom bývam.


Predchádza:

štvrtok, februára 8

Medzi rečou

Nevídame sa často. Naposledy sme sa stretli tuším v júni. Sem tam si napíšeme. Tak ako dnes. Pohladil si ma niekoľkými vetami. V pravý čas. Ako to vždy vycítiš? Ozval si sa a spôsobil mi taký zvláštne dobrý upokojujúci pocit kdesi vo vnútri.

"Nemysli si, že si na teba nespomeniem. Možno častejšie, ako by ti napadlo. Bez pochyby si bola dôležitou časťou môjho života. Ty by si povedala, že ma vždy budeš trošku ľúbiť. Ja to vzhľadom na to, že som tvrdý chlap volám: vždy pre teba budem mať slabosť."

Aj ja si na teba spomeniem možno častejšie, než by sa zdalo. Na iných nie, len na teba. S akousi zvláštnou nehou. A vždy sa pri tom usmejem a v duchu ti pošlem vzdušný bozk.


Dnes sa zubím naširoko. Pretože viem, že keď ma niekedy bude niečo bolieť tak, ako vtedy, jedného dňa to prebolí a ja sa nad tým pousmejem.




pondelok, februára 5

3. Iné ráno


Minúty s spájajú do hodín. Hodiny miznú v dňoch. Dni sa neuveriteľne rýchlo spájajú do týždňov, týždne do mesiacov. Mesiace pozvoľna umierajú v rokoch. Nestíham.


Pred rokom som s tebou ležala pod malým paplónom v posteli lacného hotelana okraji Bratislavy. Nevadil mi výhľad na plechové gýčovito vysvietené nákupné centrum. Neprekážalo mi ťukanie neviem čoho na plechovú strechu otrasnej búdky po naším oknom, naše škvŕkajúce žalúdky, ani opitý spev ostatných hostí kdesi na piatom poschodí.


Túlila som sa k tebe. Bol si horúci ako radiátor počas vrcholu vykurovacej sezóny. Cítila som sa bezpečne. Prsty som mala zamotané v tvojich vlasoch. Zakuklené ako priadky morušové. Mala som pocit, že to nikdy neskončí. Chcela som tomu veriť, aj keď som tušila, že tá predstava je postavená na iracionálnych základoch a naivných predstavách. Mojich, ale možno viac tvojich. Vedela som to. Nepripúšťala som si to. Nie v tú noc. Prečo aj?

Nenechal si ma zaspať na dlhšie ako na pár minút a ja som ti za to bola vďačná. Nechcela som spať. Mala som ťa pre seba len na pár dní a na ešte menej nocí. Bola by škoda prespať ich.

Cez deň sme prešli desiatky kilometrov. S rehotom sme sa navzájom hádzali do jazera oblečení. Vzápätí začalo pršať. Bola to búrka podobná tej včerajšej. Neutekali sme pred ňou. Vychutnávali sme si jej očistnú silu. Vôbec nevadilo, že sme boli do nitky mokrí. Len naše kroky vydávali vtipne čľapotavý zvuk. V čajovni sme sa sušili a preberali otázky života, smrť sme vynechali. O tej toho bolo povedané až príliš. Pozreli sme si tri nezávislé filmy za sebou v kine, ktoré dnes už možno ani neexistuje, a ktorého stoličky už zničili nejeden zadok. Ani neviem, o čom boli. Ale boli prudko intelektuálne. Ako my. Premietali iba pre nás a pre takého čudného chlapíka, ktorý sa tváril, že je v kine sám. Bolo leto, vtedy nikto nechodil do kina počas dňa. To, že si nás chlapík nevšímal nám bolo smiešne. Vlastne nám bolo smiešne úplne všetko.

Snažila som sa zapamätať si každý tvoj pohyb, každé tvoje slovo, mäkkosť a chuť tvojich úst, tú neopakovateľnú vôňu teba, mňa, nás... Do dlhodobej pamäte som si zaznamenávala tvoj hlas, tvoje šepkanie, moje šepkanie, tvoj nádych a hlboký výdych, tvoje vtipy, aj to, ako si ma hladkal po hlave, keď som pohodlne odpočívala v jamke medzi tvojím ramenom a hruďou a počúvala ťa... Nechcela som zmeškať ani hlásku, ktorá vyšla z tvojho hrdla.

Vravel si: "Dokonale do seba zapadáme...po všetkých stránkach." A ja som sa nad tým usmievala. Vždy si rozprával viac ako ja. Prosil si ma: "Zaspievaj mi uspávanku, neboj, nezaspím..." Usmievala som sa takmer celú noc. Len miestami, keď si sa nado mnou skláňal, a ja som sa nemohla vynadívať na tvoju tvár, privreté viečka a opálené ramená, pocítila som zvláštnu vážnosť, bezmocnosť a strach. Tváril si sa, že ten záblesk v mojich očiach nevidíš. Alebo si ho pripisoval prichádzajúcemu orgazmu.

Milovali sme sa tak, ako keby to bolo po prvý krát a zároveň naposledy. Vtedy pred rokom. Nekonečne. Celú noc. A keď sme si potrebovali oddýchnuť, plánovali sme výlet. Do Španielska. Snívali sme. To nám vždy dobre išlo. Hlavne tebe. Ja som bola tá, čo stála pevnejšie nohami na zemi. Sebaobrana proti bolesti, ktorá musela prísť.

Okolo pol piatej sme sa na seba pozreli a ako na povel sme obaja povedali: "Ideme?" Zdvihli sme sa, rýchlo sme sa poobliekali a išli sme. Prvou električkou a potom pár metrov pešo. Na kopec. Tam kde sme minulú jeseň púšťali šarkana. Počkali sme na východ slnka. Sladká romantika, klišé ako z harlekýnky. Ako niekoľko krát predtým. Keď už bolo slnko dostatočne vysoko, šli sme pešo do centra. Trvalo nám to asi hodinu. Bozk na každom druhom kroku bol vcelku ospravedlniteľným zdržaním. Kúpil si mi kávu a sebe pomarančový džús. Klasika, nič výnimočné. Len pre mňa to vtedy znamenalo viac, než si mohol tušiť. Boli sme prvými hosťami v našej obľúbenej kaviarni. Pracujúci ľudia prechádzali okolo dokorán otvorených dverí. Nenáhlili sa tak, ako sa zvyknú napríklad v októbri. Ženy v ľahkých šatách, muži síce v dlhých nohaviciach a relatívne elegantných košeliach, ale mali taký letný poloúsmev na perách. Boli zvláštne pekní. Chcela som tam s tebou takto sedieť denne. Nič nehovoriť, len byť s tebou.

Potom sme sa vrátili do hotela. Na pár hodín, oddýchnuť si, aby sme si vedeli naplno užiť ďalší z našich posledných dní. Nevedela som, kedy a či ťa znovu uvidím, kedy budem opäť cítiť tvoje dlane na mojom tele, kedy sa budeme znovu navzájom ochutnávať, kedy mi znovu povieš: "Nedám ťa...nikomu." Kedy znovu zaspím v tvojom náručí a zobudím sa na to, ako sa mi chvejú mihalnice, lebo mi fúkaš na nos.

Trvalo to ešte niekoľko pekných týždňov. Potom si odišiel. Priskoro. Priveľa sme nestihli.

A ja tu teraz ležím. Po roku. Na pláži. V Španielsku. Bez teba. Obloha sa pomaly sfarbuje do červena. V prvej reštaurácií najbližšie pri pláži začujem štrngotať poháre, opálený čašník vynáša stoly a pohodlne vyzerajúce stoličky na terasu. Dvíham sa, vytrasiem piesok z vlasov, oprášim si lýtka a pohnem smerom k nemu. Dám si kávu a pomarančový džús na tvoju počesť.

Na zdravie...nech si kdekoľvek.


Predchádza:
2.Iný východ slnka
1. Iný než januárový dážď

piatok, februára 2

2. Iný východ slnka


Toho koňaku som si dala len trošku. Z hnedého alkoholu mi býva zle. Napriek tomu, že sa ani kvôli búrke neochladilo a ešte pred chvíľou mi bolo horúco, začínam sa triasť od zimy. Dvíham mokré oblečenie z dlážky, hodím ho do umývadla, seba postavím do sprchy a nechávam na seba tiecť vodu. Viac teplú ako studenú. Nepremýšľam. Len som. Je to príjemné. Voda je život.


Neviem, ako dlho tam stojím, ale začínajú sa mi na prstoch robiť také tie vejáriky, tak uznám za vhodné rýchlo našampónovať vlasy, po tele rozotrieť sprchovací gél. Vonia príjemne, ako broskyne s grepom a medom a olivami. Exotický mix. Kúpila som si ho v maličkom obchodíku pod apartmánom. Všetky tie penivé a voňavé produkty zmyjem, zabalím sa do uteráka a vyvalím sa na gauč. Zrazu na mňa doľahne únava, neviem, či z dažďa, prechádzky, sprchy alebo alkoholu.

Zobudím sa, až keď je už tma. Chvíľku nechápem, kde to som, čo tam robím a ani ako sa volám. Keď sa spamätám, pocítim neuveriteľný hlad. Oči si už zvykli na tmu, zreteľne rozoznávam siluety predmetov v byte. Hľadám nejaké hodiny. Nič tomu podobné tam nemám. Ani sa nečudujem. Veď Espaňa. Tu čas nehrá žiadnu dôležitú úlohu. Stále mám na sebe uterák. Zvláštne, že neskĺzol. Vyjdem na balkón, na ramenách, ktorých sa už stihlo dotknúť slniečko, pocítim jemný vánok, taký ten, čo vanie len pri mori. Všade je ticho. Už asi bude blízko k svitaniu, inak by ešte pod oknom vládol španielsky džavot a fiesta nálada. Teraz už nič pod zub nezoženiem a moja chladnička zíva prázdnotou. Vypijem dva poháre vody, ktorými trochu oklamem žalúdok. Na stoličke mám prehodené bledozelené šaty. Mám ich rada, sú ako z pavučinky. Oblečiem si ich. Vlasy prehrabnem prstami, už sú suché, možno vyzerám ako bosorka. Opatrne zapnem lampu v kúpeľni. Svetlo mi šibne po očiach ako bič. Cez prižmúrené viečka pozerám na seba do zrkadla. Líca mám ružové, pery mierne napuchnuté a citlivé na dotyk, ako vždy po spánku. Vlasy vyzerajú napočudovanie dobre, asi im spánok prospel. Kučery sú síce mierne pokrčené, ale veď je noc. Ešte raz si ich jemne prečešem rukou. Zhasínam. Po tme hľadám kľúče. Tuším mám nastavené nesprávne poradie vykonávania činností. Svetlo už ale znovu nezapnem. Štrngotavý zväzok nájdem v zámke. Vyjdem von. Zamykám. Všade je ticho. Štrngot a slabé cvaknutie ako keby narušilo spánok vyhriatych bielych múrov. Snáď mi to odpustia.

Ulica ale aj v noci a taká prázdna pôsobí prívetivo. Vôbec sa nebojím. Míňam nejakého muža, usmeje sa, ale ani nespomalí. Obloha začína meniť farbu. Na moment vyzerá zvláštne sivofialovo. Keby som takú farbu chcela namiešať z temperiek, použila by som dve kvapky tmavomodrej, jednu kvaku bielej, pol kvapky červenej a omrvinku čiernej. Mesiac je dnes ako veľký žltočervený koláč. Tu vždy vyzerá inak ako doma. Má inú tvár. V hlave mi znie melódia. Poznám ju, ale neviem identifikovať. A ani sa nesnažím.

Prichádzam na pláž. Až keď ma piesok začne štekliť medzi prstami si uvedomím, že som sa zabudla obuť. Detail. Možno sa vykašlem na topánky úplne a naordinujem si absolútne bosé leto. Nechýbali mi v búrke, nechýbajú mi ani v noci. Sadnem si. Piesok je ešte stále vyhriaty. Po daždi vyschol rýchlo. V noci more šumí inak ako cez deň. V hlave sa mi začína premietať film zložený z útržkov udalostí posledných pár dní. Hrám v ňom, ale vidím sa ako keby z diaľky. Som v hlavnej úlohe a predsa sa cítim nezúčastnená.

Doteraz som na nič nemyslela. Už tri dni. Odkedy som dorazila. Na letisku ma čakala Beatriz. Bola som unavená a bola som jej vďačná za to, že rozprávala a rozprávala. Aspoň som nemusela ja. Mám rada jej angličtinu so španielskym prízvukom. Príde mi to neuveriteľne milé a sexi. Ústa sa jej nezastavili. Odviedla ma do jej apartmánu. Teda, do apartmánu, ktorý patrí jej rodičom. Väčšinou tam trávi každé leto, ale teraz býva u svojho nového frajera, tak ma tam ubytovala. Odovzdala mi kľúče a povedala, že môžem zostať tak dlho ako chcem. Zbožňujem tú jej srdečnosť a bezstarostnosť. No hay problema. V prvú noc ma vzala do mesta a poukazovala mi najlepšie podniky. Druhý deň som celý prespala. Spánok sa po dvoch týždňoch prebdetých nocí konečne dostavil a pre mňa to znamenalo úľavu a znamenie, že som, urobila dobre, keď som sa zbalila a prišla. Mobil aj notebook som nechala doma. Našim som zavolala z letiska, že som v poriadku, a že sa pár dní neozvem. Inak som nepovedala nikomu, kde som, s kým, kedy, a či sa vôbec vrátim. Druhú noc sme strávili u Manuela, Beinho frajera. Je to sympaťák, na môj vkus trošku nízky, ale veľmi príjemný. Má čierne vlasy, veľmi dobre ostrihané, to treba uznať a má veľmi dobrú anglinu. Konverzovali sme, kým on miešal mojitá a potom sme konverzovali aj pri ich pití. Po nieviem koľkých som už mala pocit, že angličtina sa nehodí, a že ja predsa viem plynule po španielsky. Obaja sa na mne smiali. A mne to nevadilo. Zdalo sa mi, že sa na seba podobajú, aj keď Bea má výrazne bledšiu pleť. Darmo, Madridčanka. Manuel je z Barcelony. Café con leche. Áno, ako káva s mliekom. Nad ránom ma odprevadili do apartmánu, nechali mi fľašu koňaku a odišli sa milovať. Celý deň sa neozvali.

A tak tu teraz sedím a čakám na východ slnka. Ako vtedy s tebou. Inde, v inom čase, v inom prostredí, v inom živote...

štvrtok, februára 1

Bozkávač


Mám chuť nájsť si niekoho len na bozkávanie. Na nič iné. Na milovanie pier. Na pár minút denne. Nič viac, nič menej.

Nevedieť, čo má rád. Netušiť, ako žije. Na nič sa nepýtať. Vôbec nič neskúmať, len jeho ústa a končekmi prstov vlasy a škrabkajúce strnisko. Nechcieť rozumieť. Netúžiť spoznať viac, než jeho chuť, teplo a vôňu.

Bez otázok. Bez konštatovaní. V malých dávkach. Relatívne pravidelne.

Len bozkávať.

Bez komplikácií...