Zo sna...

Precitnutie

2008-08-10T12:06:00.002+01:00

"Máš možnosť rásť, učíš sa každý deň, využi to najsprávnejšie ako sa dá. Máš veľký potenciál, len nepoľavuj. Aké chceš tréningy? Táto kniha, kapitola dvanásť ťa naučí ako efektívne viesť a motivovať ľudí. Inovácie, kultivácia talentu... V biznise niet pre emócie miesta, očisti sa od nich. Zatni zuby, vydrž, oddýchneš si o rok, dva, tri...(a možno až v hrobe)."

Dobre mienené rady a konštatovania, alebo len frázy vyťahované z bullshit slovníka?

... a moja únava prichádza príliš skoro. Na čele som našla prvú vrásku a z ofiny mi trčí šedivý vlas.

Sobotňajšia divná prázdnota

2008-02-03T00:13:00.000+01:00

Sobota. Februárová stará známa divná prázdnota. Nič extra. Žiadne srdcabôle. Aspoň nie akútne. Na čerstvých ranách sa tvoria chrasty. Ešte chvíľku a zostanú len jemnučké jazvičky. Ako vždy. O jednu viac, či menej. Kto by ich počítal?

Oheň v krbe. Teplo domova. Vraj prečo baba ako ja sedí doma. Mám byť niekde s niekým, robiť niečo. Hocičo. Veď je víkend. Veď to je povinné. Kto sa nezabáva je chudák, ktorého nikto nechce... Hoď si to, cica. Aaaach, aké bez fantázie a štipky zmyslu pre zimnú melancholicky depresívnu romantiku.

Pyžamo mi vyhovuje. Je mäkké a hreje. Nechcem sa prezliecť do niečoho iného. Čaj nahrádza pitky predošlých týždňov. Môj žalúdok už splachovanie sklamania nezvláda. Starnem. Nemám chuť na bary, diskotéky, bytové parties. Nemám chuť na ľudí, na baliace rečičky, ódy na moje oči, vlasy, kozy, na ponuky diskrétneho sexu. Dokonca ani na kamarátske kávičky, vínka, pokecy. Ani na veci, ktoré mám rada. Nezdvíham telefóny. Neodpovedám na maily. Prepáčte. Som v odmietacej fáze. Je nezábavná, absolútne necool. Bezpečná. Na pár dní.

Nič necítim. Chvalabohu. Aspoň na chvíľku.

...alebo skôr bohužiaľ?

Kruh

2008-01-20T21:52:00.000+01:00

"Čítal som horoskop na tento rok. Vraj sa zamilujem a možno aj ožením, ale nemám hľadať v nových vodách, bude to niekto, koho poznám roky... Tak ti volám. Nepôjeme na kávu?"

Nepôjdeme. Tak ako sme nešli pred pol rokom, a pred rokom a predtým už x-krát. Lebo nechcem. Lebo sa mi nepáči. Lebo ma otravuje. Lebo nepočúva. Lebo stále frfle. Lebo mi nevonia a lebo je najmúdrejší na svete. Je mi jedno, že toto možno číta. Nechce sa mi byť dobrá. Nechce sa mi usmievať. Nechce sa mi chápať tú nechápavosť...

A okrem toho, neverím na návraty. To, čo nešlo pred piatimi rokmi, nepôjde ani teraz. Každý pokus o návrat, každé druhé vkročenie do tej istej rieky, dopadlo prinajlepšom trápne, niekedy slušnou modrinou vo vnútri.

Opakujte po mne, prosím:"Nie... Nie... Nie... NIE!.... Nepočuješ??? Nechcem. Nebudem. Nepôjdem. Nepobozkám. Neodpoviem! NIE!!!!!!!!!!!!"

Nový rok. Nový vzduch. Nová ja...Egoistickejšia. Šťastnejšia.

Koľký krát už?

Koľko krát ešte?

Momentky

2007-12-26T00:41:00.000+01:00

Predvianočný Karlov most. Cítim, že mám studené líca bez toho, aby som sa ich dotkla. Vnútro mi zohriali dva deci „svařáku“ a pocit, že táto nedeľa strávená túlaním sa po Malej strane bude jedna z tých, na ktorú budeme spomínať ešte dlho. Ruku v ruke obzeráme obrazy a fotky zababušených pražských umelcov. Každý má iný trik na prilákanie turistov. Tri za cenu dvoch. Vianočná zľava. Na konci mosta stojí starší, ale vzpriamený pán. Hrá na ťahacej harmonike a spieva. „Máš nejaké drobné?“ pýtam sa. Bez slova vytiahne pár mincí z vrecka. Hodím ich do špinavého klobúka. Všimnem si, že ten pán je slepý. „Zdá sa mi, že spieva po slovensky,“ šepnem. „ Tak tu ešte chvíľku zostaňme,“ odpovie. Držíme sa za ruky. Stmieva sa. Šero má zvláštny fialový nádych. Nevnímam nič len ten farebný opar, jeho a sugestívneho speváka. Počúvame. Odhodlane ťahá harmoniku. Biela palička je opretá o múr mosta. Slepé oči zastrel biely záves. Ktovie ako dávno. Skrehnutými prstami vyludzuje tóny, sem tam mu nejaký unikne. Ľudia mu hádžu mince, on ich nevníma. Spieva veselú pesničku, ale s jeho hlasu ide neuveriteľný smútok a bolesť. Pozrieme na seba. Bez slova sa pohneme. O pár metrov ďalej zastaneme. Ruku mu stískam, musí ho to bolieť. Pozriem na neho, vidím ho cez slzy, rozmazane a zdá sa mi, že aj jeho pohľad zvlhol. Viem na čo myslí. Prejdeme ešte pár krokov, kým sa nerozvzlykám. Dojatie ma premohlo. Chytí mi tvár do dlaní. Palcami zotiera slzy. Objatím tlmí vzlyky.

Cítim ju priam hmatateľne. Nepopísateľnú blízkosť.

Predvianočná atmosféra v práci. Večer firemná party. Esemeska: „ Príď ešte pred akciou domov.“ Volám mu: „Mám sa báť?“ „Neviem,“ odpovedá. Okamžite odchádzam. Nevnímam kolegov. Sadám do auta. Skoro zošrotujem to, čo parkuje vedľa. V hrudi cítim zvieranie, aké cítim len na svadbách alebo na pohreboch. Prídem domov. Viem, čo sa stane. Izba je tmavá. Sedíme na posteli. „Ja nemôžem...,“ hovorí. Viem na čo myslí. Jeho pohľad zvlhol. Ja necítim nič. Zatiaľ. Balí kufor. Neviem, čo povedať. Počúvam, čo hovorí, ale nevnímam. „Ešte nechoď,“ počujem sa hovoriť. Pozerám na neho. Objímam ho. Nebolí to. Neudržateľné zadúšajúce vzlyky prídu až o niekoľko hodín neskôr.

Cítim ju priam hmatateľne. Neprekonateľnú vzdialenosť.

Nový pocit zimy...horúci

2007-11-11T23:22:00.000+01:00

Dnes padali vločky veľké ako pierka, čo vypadnú labuti spod krídla. Dnes som si povedala, zima je tu. Podľa kalendára síce ešte nie, ale Martin svojho koňa v stajni nenechal. Vianoce prídu skôr, než sa nazdáme. Zvyčajne, teda aspoň za posledných pár rokov som sa ich vždy trochu obávala. Tento rok sa teším ako malé dieťa. Lebo tuším, že sa mám prečo tešiť. Že tento rok dostanem najkrajší darček. Taký, z ktorého sa neprestanem tešiť. Porazím ho v kartách a aby nebol smutný, tak ho budem kŕmiť jablkovou štrúdľou. Mojou. Izba bude voňať jablkami, klinčekmi a škoricou a on mi bude čítať básne.

Keď sa zotmie a biele vločky sa budú lesknúť tak inak, tak sviatočne, vybehneme na chvíľku von, len tak, v svetroch. On schytá bielu studenú trefu do tváre, za čo ma vyváľa v snehu. A potom, ležiac spolu na bielej jednoliatej ploche budeme spolu robiť snežných anjelov a strašne sa smiať. Po pár minútach ma s vážnou tvárou zaženie späť domov s naoko vážnym výrazom v tvári: „Veď prechladneš, ty decko.“

Na chodbe mi chytí skrehnuté ruky do tých jeho horúcich a veľkých. A keď k nemu zdvihnem hlavu, chytí mi tvár do dlaní, pozrie na mňa ako keby ma nikdy predtým nevidel. Ukazovákom odhrnie moju neposlušnú ofinu najpomalšie ako sa len dá, a ja v jeho očiach uvidím, že aj on sa na teší. Z rovnakého dôvodu ako ja. Posadí ma vedľa seba na gauč, pustí Popolušku a ja mu zaspím v náručí.

Reminder

2007-09-22T16:45:00.000+01:00

Babie leto, čo na mňa žmurká spoza žalúzie inšpiruje ma k činom nostalgicky veselým. Tak ako ty.

Kúpime si vodovky, more výkresov a osem štetcov. V parku nazbierame prvé žlté a červené opadané listy a doma ich nafarbíme kadejako.

Z odtlačkov budeme pri burčiaku vytvárať náš rozprávkový svet.

Najvydarenejšie dielo zarámujeme a zavesíme si ho nad posteľ, aby sme ani o pár desaťročí nezabudli na to, že takto chceme, aby NÁŠ život vyzeral... a keď sa jeden z nás na chvíľku zabudne a odchýli od plnenia tohto sna zavalený prácou a nepodstatnosťami, ten druhý len prstom ukáže na obrázok...

Report o lete a potom už len pššššt

2007-09-05T16:43:00.000+01:00

Potreba vyliať srdiečko nebola z mojej strany dlhšie pocítená. Tá správa je vlastne dobrá. Žijem. Dýcham. Zhlboka. V znamení niekoľkých zmien. Boli, budú, čakám na ne. Na niektoré veľmi netrpezlivo. Na iné trošku trpezlivejšie, ale o to intenzívnejšie a s tichou nádejou na niečo... s veľkým N.

Leto pôsobilo očistne. V mnohých smeroch. Všeobecne aj konkrétne. Nezabutnuteľné, ale čiastočne zabudnuté. Držím v duševnom fotoalbume len niekoľko svietivých momentiek. Nepodarky som dávno prefiltrovala a skartovala, poslušne hlásim.

Premazanie adresára dokáže ubrať pár gramov z aktuálnych ťažôb, ktoré sa po pár týždňoch stávajú len períčkom. Odfúknuť ho, tam, fuč, ďaleko! Čistý vzduch do pľúc a do pamäte v spojení s novým začiatkom (v istom smere) tiež nebýva na škodu. A ani nebol. Naopak.

A potom hektické dni. Dlhé aj kratšie. Stresujúce aj menej vyčerpávajúce. Šťastné okamihy blízkych aj tých, ktorých som videla len zopár krát. Svadobné kytice pod mojimi nohami. Žltnúce lístie ako kulisa šťastia.

Objasnená dôležitosť tých, čo za to stoja a čo vedia a chcú chápať a vedia prečo. Snaha zmierniť rany tých, ktorí si to zaslúžia najviac zo všetkých. Ostatných nechať tak.

Slané potoky, pretancované noci, spálené stehná. V žltkavom období zabalím sa každé ráno od pol siedmej do ôsmej do červenej deky pohladení, chlipkám čaj a ...pšššššt. Kontrasty (takmer) dospelosti.

Dnes pehy na nose a na ramenách zahajujú protestný zimný spánok, aj keď je ešte len september. Tú melanchóliu príjemne známu vítam s usmevom...a teším sa na december.

...a kašlem na poverčivosť.

Malý odvážny sen

2007-06-30T04:56:00.000+01:00

Dáš mi božtek do dlaní a pri rannom česaní budeš na mňa pozerať, ako keby si mal rád, zvláštny spôsob, akým držím hrebeň.

Pri pohľade na môj chrbát nahý, budeš zrazu chcieť byť malý a schovať sa mi pod krídlo.

Krídlo nežné ochranné, jemné ako pavučinka, a budeš sa kochať tým, ako odovzdane spinkám v tvojom náručí.

Budeš cítiť jedinečnú vôňu, ktorú zoberieš si bez pardónu do dlaní.

Naberieš si zo mňa trošku, dovolím ti. Na pár minút zložím masku silnej ženy. Len pred tebou, dočasne a tvoj pohľad pohladí ma, len tak nežne, že nebudem ľutovať.
Už nikdy.

Budeš túžiť stále blízko byť a cítiť ako bije moje srdce na tvojom líci, zamotaný v súradnici, budeš ma mať celú.

Budeš ma mať celú spiacu, odovzdanú, netušiacu, že ráno ma prebudíš, vôňou kávy prekvapíš ma a už nikdy nebude nám zima, len teplučko, nežnučko. Neskôr ľahneš si mi na bruško. Zaspíš.

Nezobudí ťa ani slnka východ ružový nad poľom plnom slnečníc, ani šum a silný víchor. Lebo budeš v bezpečí. A ja s tebou, s tvojou nehou.

Nasaj vôňu z mojej kože a až potom a zvolaj „Bože!“ A potom ti uverím všetko.

Vravíš: „Oblečiem sa do tej vône, čo jemnosti je veličina, len tá tvoja, žiadna iná.“
Nezmeriaš ju žiadnym metrom, v zime zahalíš ma hrubým svetrom, aby jemne netriasla sa moja brada. Potom zistím, že mám ťa rada viac, ako som si myslela.
A slnko chytá druhý hlas.
Snáď nezhorím.

Uhasíš ten oheň ráno, uhasíš ho na obed, uhasíš ho večer. Pri malom svetle budem veľká kráľovná, čo žiadna sa jej nerovná. Keď ponúkaš mi všetko a nič, neupletiem na seba bič z nedôvery.

Dobrú noc, môj čarodejník dnešnej noci, čo má ma trošku v svojej moci.
Snáď nenecháš ma skamenieť.

Celá

2007-06-21T23:08:00.000+01:00

Vtedy...keď to bolelo čerstvo a ostro. Dvaja priatelia. Ona a on. V aute. Viezli ma hore, tam kde je ten naj výhľad. Nechali ma plakať. Počúvali, čo som hovorila. Počúvajú teraz, keď omieľam dookola tie isté skeptické reči. Sem tam ma slovne prefackajú. Po ceste domov sme počúvali pieseň. Niečo, čo presne vystihlo môj pocit. Niekoľko krát. A stále to cítim rovnako. Tie slová mi rezonujú v hlave, keď v noci zaspávam, ráno, keď sa zobudím, keď sa sprchujem aj keď stojím na zastávke a čakám na električku. Prestávku si dajú len, keď ich prehluší ničo silnejšie. A to sa teraz nestáva často...

Cítil som sa celý, dnes opäť na kúsky som, asi nie je súdené dvom, také niečo nájsť.
Cítil som sa skvelý a nebolo to iba v snoch, zdá sa, že nesmieš tak ďaleko zájsť.
Chcel som zostať v mieri, znova vo vojne som, asi sa to nehodí k dvom, také niečo násjť.
Cítil som sa byť v cieli, späť na štarte som, zostalo niečo, čo bolo vtedy?
Niečo, čo sme chceli?
Neviem, či som vinný, alebo divný,či stojí to všetko, za tú chvíľu.
Ale cítil som sa celý.

Aj ja som sa cítila celá. Na krátky moment. Na pár chvíľ. Ale bol to len klam. Sebaklam.
Asi musím padnúť až tam, kam sama nechcem zísť. Lenže musím. A potom poletím. Vysoko... Aby ma ďalší pád už úplne dorazil. A potom príde ticho a nič. Žiadny pocit...

Neodpustím

2007-06-18T23:44:00.000+01:00

Neodpustím ti ani jednu minútu, ktorú som na teba myslela. Ani sekundu, ktorú som sama seba presviedčala, že sa nemám báť, že nemusím hrať hry ani sa schovávať za masky. Ani to, že som tomu nakoniec uverila. Priskoro.

Neodpustím ti, že si ma vyviedol z ťažko a dlho získavanej rovnováhy. Bola krehkejšia než sa zdala. A ktovie, kedy ju zasa nadobudnem. A či vôbec...

Neodpustím ti, že som sa nechala strhnúť búrkou, ktorú vo mne už dlho nikto nevyvolal. Ani to, že som tušila, že ma zničí a predsa som sa pred jej ničivosťou neskryla do bezpečia.

Neodpustím ti ani jedno pohladenie, ani jeden úsmev. Ani jednu modrinku z vášne, ktoré si zanechával po mojom tele, aby mi aj na druhý deň pripomenuli, že si a že po mne túžiš.

Neodpustím ti, že si presne vedel, kedy potrebujem, aby si prišiel a jednoducho si sa zjavil pri mojich dverách.

Neodpustím ti tvoju vôňu, tvoj hlas, tvoje teplo, tvoje ruky...

Neodpustím ti, že som sa chvíľku cítila najkrajšia na svete.

Neodpustím ti ani jednu nočnú prechádzku tichým voňavým májovým mestom, ani jeden rozhovor na balkóne.

Neodpustím ti, že sme neboli v galérií, ani na balete, tak, ako sme chceli. Ani to, že sa nevyberieme na ten môj vysnívaný výlet.

Neodpustím ti ten pokoj, ktorý som cítila, keď som bola s tebou. Ani to, že mi stačilo, že si sedel vedľa mňa, čítala som si knihu a cítila som sa v bezpečí s intenzívnym pocitom, že toto nikdy neskončí, že to už bude len krajšie.

Neodpustím ti ani jedinú vetu, ktorou si ma vedel rozosmiať. Ani to, ako si vravel, že máš rád, keď sa smejem.

Neodpustím ti to, ako všetci okolo mňa vraveli, ako spokojne spolu vyzeráme.

Neodpustím ti ten vzdušný bozk. Veď vieš, ktorý.

Neodpustím ti ani jeden pohľad, ktorý vravel: „Chcem ťa celú zjesť.“

Neodpustím ti ani jedno písmenko, ktoré tvrdilo: „Dievčatko moje, chcem byť s tebou...“

Neodpustím ti, že som zabudla na všetky predsavzatia plynúce z predošlých bolestí a teraz sa cítim tak hlúpo, zneužito, naivne a nepoučiteľne.

Neodpustím ti, že už nikdy nezistíme, aké by to mohlo byť...

Neodpustím ti to naše posledné stretnutie. Ani jednu tvoju slzu na mojom ramene. Ani jeden dotyk tvojej dlane na mojich vlasoch. Neodpustím ti, že si ma nenechal odísť ešte než sa zo mňa vydral prvý vzlyk. Ani žiadne nežné slovo, ktoré vyšlo z tých pier, čo ma predtým bozkávali. Neprepáčim ti ten nôž, ktorý si do mňa vrazil, práve vtedy, keď som to už nečakala, ani tú nádej, ktorou si ten nôž v mojom vnútri otočil.

Neodpustím ti ten alibistický a otrepaný prísľub priateľstva, stretnutí, toho, že to nekončí, len ty už nechceš byť môj partner, milenec, ale kamarát, lebo si nie si istý, lebo.... Nemôžem ti odpustiť tie reči o tom, ako ma máš strašne rád, ako keby si ma poznal roky, o tom, že takú príťažlivosť si nezažil...blablabla. Počula som to už toľko krát, že ma to čičíkanie uráža a ponižuje, pretože malo len utíšiť tvoje svedomie a nie moju bolesť. A vo mne zanechalo tú odpornú neistotu a nutkanie vymýšľať scenáre typu „čo by bolo, keby som vtedy...“ a „čo ak raz...“, ktoré nie a nie vyhnať z hlavy.

Neodpustím ti soľ, ktorú si sypal do otvorenej rany, keď som plakala a ty si vravel: „Si krásna, najkrajšia...“ To nebolo fér.

Neodpustím ti ten posledný bozk na zastávke poslednej električky, ani to posledné objatie, z ktorého som sa musela vytrhnúť, ako v nejakom trápnom romantickom filme, lebo inak...by si ma nenechal odísť a pritom si sám chcel, aby som išla a už sa nevrátila.

Neodpustím ti ani jedno ráno, v ktoré sa zobúdzam a prvá myšlienka patrí tebe a otázke „prečo?“

Neodpustím ti, že som si to odniesla za všetky tie, čo ti ublížili. A neprepáčim ti ani, že si ma tu nechal opäť o niečo nedôverčivejšiu, tvrdšiu, chladnejšiu, silnejšiu, múdrejšiu, staršiu...

Neodpustím ti. Nemôžem. Budem sa na teba hnevať. Ešte veľmi dlho. Pretože hnev je to jediné, čo môže ako tak prinútiť toho červíka v mojej hlave, aby si dal na moment pohov. Pretože hnev je teraz ten jediný utišujúci liek. A keď prestane zaberať, utečiem...

Neodpustím ti, že som podľahla. Neodpustím ti ale hlavne to, že to neodpustím sama sebe.

Opäť tá intuícia

2007-06-05T11:42:00.000+01:00

Niekedy by som chcela, aby sa moja pošahaná intuícia mýlila.

Asi som to naozaj zakríkla...

Oteraz už o náznakoch šťastia ani nešepkám. Sľubujem.

Dýchaj

2007-06-03T23:54:00.000+01:00

Šťastie. Vrtkavé. Neuchopiteľné. Vyšmykovacie. Krásne. Toľko krát sa zdalo, že si na teba sadlo, ale potom uletelo. Chceš ho a keď ho máš, tak sa ho zľakneš. Lebo čo ak to dopadne tak, ako predtým?

Bojíš sa, že ho prudším pohybom odplašíš a ten strach spôsobuje, že premýšľaš nad hlúposťami a robíš voloviny. V snahe hasiť, nalievaš benzín do plameňov. Hysterka! Sa spamätaj! Šťastie nie je zbabelý komár. Neodletí pri náznaku nebezpečenstva. Teda aspoň vtedy nie, keď je skutočné.

Dýchaj, víla, dýchaj. Zhlboka a naplno. Nepremýšľaj. To ťa udusí. Užívaj. Zabudni na to, ako to bolo s tým predtým a s tým ešte pred ním. To bolo vtedy... boli iní. Ty si bola iná. Nestresuj. Netlač. Nenechaj sa oklieštiť zbytočným strachom. Vymaž z pamäti všetky sprosté články z ešte sprostejších slepačích časopisov, čo si čítala kdesi na záchode, o tom, čo a ako sa má a čo a ako sa nemá. Rob a hovor to, čo sa ti chce. Tým nepokazíš nič. Nepochybuj. Hlavne o sebe nie, tak ako to ty zvykneš.

On vie, prečo ťa má rád. Prečo ťa objíma. Prečo zbožnuje, keď sa smeješ. Prečo ťa počúva. Prečo ťa bozkáva. Prečo ťa hladká. Prečo je rád, keď si pri ňom. Prečo sa vytešuje z toho, keď pochabo tancuješ na Polemic. Prečo ťa rád a kvalitne pozitívne prekvapuje. Keby nechcel, tak to nerobí, nie? Tak čo do prdky riešiš?

Studená sprcha a ráno budeš svieža, voľná a bez strachu. Tak pochopili sme sa, alebo potrebuješ poriadne nakopnúť?

Nezakríknuť

2007-05-18T01:53:00.000+01:00

Len tak šeptom, nenápadne, potichučky sa teším. Aj keď mám chuť vykričať to do celého sveta, radšej sa len usmievam a užívam si ten pocit šťastia, s ktorým večer zaspávam a ráno sa zobúdzam. Ešte je krehké. Čerstvulinké ako croissant o siedmej ráno v kaviarni na Azúrovom pobreží, napríklad v Cannes. Viem, že bude chutiť skvele, že sa mi rozplynie na jazyku, ale pri prvom dotyku sa mierne rozpadne. Nenechám ho stvrdnúť, ale vychutnám si každú omrvinku. Len sa ešte veľmi nepodelím s okolím. Až neskôr... Potom vás všetkých pozvem na výdatné raňajky.

Ale teraz už psst.

...nezakríknuť.

Búrka

2007-05-11T18:46:00.000+01:00

Pred búrkou. To napätie by sa dalo krájať. Trošku dusné, trochu iskrivé. Očakávané. Vzrušujúce. Sexy. Príjemné. Takmer neznesiteľné a neudržateľné. Z diaľky už počuť občasný hrom. Oblohu sem tam pretne blesk...

Búrka dorazila. Zasiahla ma úolne naplno. Túžila som po nej. Chcela som ju. Čakala som ju. A predsa prekvapila. Osviežujúca. Strhujúca. Silná. Omamná. Nebezpečná. Voňavá. Krásna. Chutná. Srdce rozbúchavajúca. Zmysly bičujúca. Vášnivá. Hlučná. Oslobodzujúca. Užívam si ju každou bunkou môjho tela. Už som takmer zabudla aké to je...

Po búrke. Ticho. Upokojujúce. Hojivé. Spokojné. Slnko sa dychtivo prediera odstupujúcimi zvyškami mrakov. Pôda vstrebáva kaluže životodarnej vody a ja s ňou. Stromy dychtivo pijú kvapky, čo zostali na listoch...

A ja sa bojím. Bojím sa, že nabudúce to nebude len krásna májová búrka, ale že sa premení na ničivú smršť, ktorá ma zmetie na zem, otrieska o chodník a špinavú, zničenú, ubolenú a slanú od sĺz ma tam nechá tak ležať. Ako už toľko krát predtým.

Spomaľ máš privysokú rýchlosť...

Mám rada búrky. Teraz by som ale chcela vychutnávať dlhé májové dni a večery plné tepla a slnka, aby som tú ďalšiu úžasnú búrku s tebou mohla vychutnávať bez strachu z možnej katastrofy.

Rozfúkaní

2007-05-06T12:16:00.000+01:00

Takých ako ty stretávam v poslednom čase až príliš bežne a niekedy sa pýtam: „Stvorili vás cez kopirák a potom rozfúkali do sveta?“

Si jednoducho najlepší, najkrajší, najmúdrejší, najúspešnejší a najoriginálnejší.
Aspoň to o sebe tvrdíš. A niekedy dokonca budíš dojem, že tomu aj veríš. Ver tomu aj naďalej. Nech sa páči. Egomasturbácia ťa povzbudí.
Máš všetkých rád.
Aspoň sa tak tváriš. Je to tak jednoduchšie. Si bezodná studnica lichôtok. Dôveryhodné sú len na pár chvíľ.
Všetci majú radi teba.
To by si chcel. Tí, čo s tebou nesúhlasia, sú predsa tupci. Ale usmievaš sa na nich a za chrbtom ich označuješ za debilov (prípadne použiješ vhodný vulgarizmus) neuvedomujúc si, že tento svet je príliš malý na to, aby sa informácie nešírili rýchlejšie, než svetlo a potom si strašne prekvapený, keď ťa niekto pri ďalšom stretnutí opľuje.

Nerobíš chyby, ty nie.
A ak nejakú spravíš, tak to nepriznáš. Sebe a tobôž nie iným.
Za vlastné nešťastie môžu všetci ostatní, len ty nie.
Obetný baránok sa vždy nájde.
Chceš, aby ťa vypočuli.
Ale ty sám si hluchý.
Problémy ignoruješ.
Na čo sa nimi zaoberať? Zmiznú predsa samé od seba. Puf! Chce ich prebrať druhá strana? Povieš: „Nerieš.“ A zložíš, zdrhneš, ozveš sa až keď odídu do relatívneho zabudnutia.

Rád v druhých vzbudzuješ pocit viny.
To aby si odpútal pozornosť od toho, že zistili, čo si zač.
Často sa tváriš, že nechápeš.
A dosť často skutočne nechápeš. (Za to, že si jednoduchší, fakt nemôžeš, chúďatko. Som to ja ale mrcha.) A keď nechápeš, hráš sa na to, že nechápu oni.

Si vnímavý a citlivý.
Len nerozumieš ničomu a hlavne tomu, prečo si stále sám.

„Nie,“ pre teba nie je odpoveď.
Veď ty zmeníš ich názor, donútiš ich chcieť to, čo ty im chceš dať. A tie, čo predsa len nechcú sú potvorské bezohľadné kurvy. Odkopli ťa, odhodili ako kus použitej handry.
Bolo ti ublížené.
A teraz neuveriteľne trpíš a zaslúžiš si ľútosť a hýčkanie a máš právo na pomstu prevedenú na celom ženskom pokolení. Rozprávaš srdcervúci príbeh svojho posraného života na počkanie. Nejaká empatická sprostá krava sa na to vždy nachytá a na pár chvíľ ti to zožerie aj s navijakom, nie?
Napríklad ja. A za to si môžem sama, tak sa tým netráp, okej? Zabudni. Ideš ďalej, k ďalšej.

Maska

2007-05-02T19:06:00.000+01:00

Spln páli môj pohľad tak, že sa z živej modrej stáva mŕtva chladná oceľová.
Nemyslieť mi dopraje pár smradľavých poldecákov. Na nanosekundu.
(Viem, úbohé.)
Čistý strhujúci hlad ma pod ťažký pomník neohláseného„zbohom“ schová.
Nutného. Vynúteného.
Ním?
Ňou?
Mnou!

A potom ma nemilosrdne ťaží a nedovolí naplniť pľúca novým sviežim nezadaným vzduchom. Zavolám niekomu so sexi hlasom, radšej než by som potláčala chuť na zakázané jablko. Ukáže mi, že uspokojiť sa s dobrým málom a málom dobrého, nemusí byť vždy tá horšia voľba. Nie horšia, ale ani dobrá.

Chcieť viac neuveriteľne bolí.
Dajte mi sedatíva!
Ukrižujte ma až potom.
Po kolená ponorila som sa do hnoja.
Skromnosť a zle hraná trpezlivosť. Špinavá falošná čistota.
Moja.
Do pavučín vlastnej precitlivenej slabosti sa sama dobrovoľne zamotávam.
Veď ide len o hmyz nasadený do hlavy niekým iným. Pre tento krát.
(Tvárim sa, že tomu verím. Ten chrobák má celkom tvrdé krovky. Zlyhávam.)
Uvidíme sa nabudúce.
Recidíva.

Doteraz som hrala hluchého slepca bez svedomia. Oskara celkom isto nedostanem.
Dnes skladám masku. Nastavím aj druhé líce srdca.
(Či čo mi to tak divne buchoce v hrudi.)
A potom sa poprechádzam po blatistom dne.
Len pár kilometrov.
A sama v sebe prebúdzam doteraz neexistujúcu vinu. Dráždim spiaceho draka v jaskyni.
Pýtam si facku.
Alebo rovno zabodnúť dlhú ostrú nablýskanú čepeľ a otočiť ňou. Pätnásť krát.

Zajtra ju znovu založím (tú istú škrabošku, alebo radšej nejakú inú?).
Tak ako včera a aj pre mesiacom.
Masochistka.
Alibistka.

Výlet

2007-04-15T23:27:00.000+01:00

Mám neodolateľnú chuť vybrať sa na výlet. Spontánny road trip.

Ja, autíčko, muzička a niekto veľmi príjemný a mužný po mojom boku. Len tak ísť, nevedieť kam. Na križovatke odbočiť tam, kde krajšie kvitnú stromy. Bliakať naplno a neznesiteľne falošne nejakú letnú odrhovačku, alebo starý hit, ktorý sa spája s horúcimi spomienkami. Striedať sa pri volante a keď práve nebudem šoférovať, vyložím si bosé nohy na palubovku. Otvoriť naplno okná a nechať vietor, nech si s vlasmi robí čo chce a potom sa smiať na svojom bosoráckom účese.

Pri ceste si kúpiť ovocie a potom nájsť lúku plnú púpav a sedmokrások a tam všetko zjesť. S plnými bruchami sa vyvaliť na trávu a nevnímať nič, len slnečné lúče na bledej pokožke a krutú pohodu. Takmer zaspať a prebudiť sa na šteklenie trávy na chodidle.

Vyberať si najkľukatejšie cestičky. Užívať si jazdu alejou. Dýchať zhlboka, nasávať vône rôznych miest a skladať si z nich vnemovú mozaiku, ktorú si pripomeniem vždy, keď mi bude smutno, alebo zima. Potom ma zahreje.

Vychutnávať západ slnka a pozorovať ako svet mení farby. Potom vypnúť rádio a počúvať to ticho, ktorého tóny počuť, keď sa deň pomaly chystá zaspať a prenechať javisko tmavomodrej noci. Tú stráviť v prvom hoteli, ktorý stretneme. Objednať šampanské, tancovať pri otvorenom okne nahí a premilovať takmer celú noc. Ráno s kruhmi pod očami, ale napriek tomu plní energie totálne vyjesť švédske stoly hotela a vrecká si s rehotom napchať jablkami. Tie potom na ceste chrúmať a užívať si voľnosť, blízkosť a nepremýšľať o tom, čo bude zajtra.

Toto chcem.

Básnička

2007-04-12T23:29:00.000+01:00

vznikala táto básnička,
keď chcela som byť opäť maličká
dnes uprostred lúky tancujem nahá
a túžim, aby si ma volal „drahá“

táto básnička vznikala,
namiesto toho, aby som plakala
chlipkám si teraz sama vodku s džúsom
a šeptom do tmy kričím: “tu som!“

vznikala básnička táto
keď po kolená siahalo mi blato
ten humus zvaný samota
a opantávala ma divná trápna clivota

básničku písala som, na lopatkách šteklili ma vlasy

a hľadala som všade naokolo chyby krásy

tichučký lomoz šarapatí v hlave

tak sama som a predsa v dave

vznik hlúpej básne bol len z núdze cnosť
začína ma v snoch strašiť blízka budúcnosť
už ani sama neviem za čím smútim
cítim, že cestou života sa rútim
prirýchlo

Starostlivosť

2007-04-06T22:45:00.000+01:00

Prepínam naslepo. Útržky rôznych filmov a programov skladajú nový neopozeraný príbeh. Zastaví ma až zvláštna atmosféra nejakého ázijského filmu.

On a ona v byte zariadenom minimalisticky do červeno čierna. On ju opiera o červenú stenu. Vidím len jeho chrbát, tmavé rovné vlasy, a jej nohy ovinuté okolo jeho drieku. Milujú sa postojačky. Nenásytne. Vášnivo. Živočíšne, ale s citom. Ona ovíja ruky okolo jeho krku ako keď sa užovky navinú na konár. Prsty zabára do jeho vlasov, pery z času na čas prisaje na jeho šiju. Pohyby naberajú na rýchlosti. Ich telá sa lesknú potom a po poslednom najsilnejšom vzdychu vyčerpane klesajú na posteľ.

Strih.

Ešte stále sú nahí. On jej pozerá priamo do očí, jednou rukou ju hladí po tvári a v druhej drží fén a suší jej vlasy. Ona vyzerá ako malé dievčatko. Výraz jej tváre naznačuje úplné odovzdanie, jeho dotyky zasa nežnú starostlivosť.

Vtedy si uvedomím, že si už ani nepamätám, kedy sa o mňa naposledy niekto takto láskavo staral. Po milovaní. Pred ním. Či len tak bez sexu.

Radšej vypínam telku a idem spať.

Dobrú noc, víla a...snívaj.

Prednarodeninová

2007-04-03T00:00:00.000+01:00

sníva tvoje nahé ja
len ty trpíš nespavosťou
zahalená len zbytočnou cnosťou
ako vtedy
naposledy
keď chcela si dať pusu
ako dvere autobusu
no trafila si vedľa
tak ako tá jedľa

nedostala si sa do raja

hnusná pachuť pery skriví
taká tá, čo smútok živí
a keď kvitnú sedmokrásky
potrebuješ štipku lásky
a dve kocky čokolády
takej, čo má riadne grády

dnes máš pocit, že si stará
náhle zhasla svätožiara
skapala skrytá svätica
a narodeninová kytica
sotí ťa tam, kde ešte nechceš byť
zauzlíš tenučkú zlatú niť
spletenú z vlákien prázdnych slov
tým uzlom začne snová šou
čo zatieni aj jasný spln
vrhneš sa do vábivých vĺn
sebaklamu

Slepota pred prebudením

2007-03-29T22:49:00.000+01:00

zahalí niekedy slepota
čakajúc na svojho Godota
túžiace tvoje dlane

pri svetle mihotavom
pomaly splývaš s davom
a vieš, že čakáš márne

pretože jeho žena
z tajomstva upletená
bude ťa nenávidieť

užívaš ranné milovanie
raz povieš áno, raz nie
keď dlhé noci vydržíš bdieť

ako tá hrubá vanilková svieca
čo zohreje ti nahé plecia
keď ty si jin a túžiš

nájsť svoje párové jang
čo vráti sa jak bumerang
vždy keď si sama a blúdiš

pýtaš sa, čo sa stalo
vtedy ti chýba málo
od prívalu slov onemieš

príde on a jeho ruka
rozkoš a nehu núka
ale ty v sebaobrane odmietneš

preto tu sedíš sama
no nie si uplakaná
na čele sedí vráska

odporne hyzdí nevinnosť
zabúdaš s ňou na prítomnosť
chuť máš na poriadneho práska

bol by len spúšťačom spomienok
tak ako maličký kamienok
vytvorí na hladine kruhy

opitá hlava a ranné vidiny
po celej duši škaredé modriny
čo nechal tam ten druhý

na scénu prichádza skrytá sila
a ty zas vieš ako byť na všetkých milá
cítiš priam hmatateľné vytriezvenie

keď príde nutkanie pochybovať
vieš, kam sa máš prísť pred ním schovať
kým neprihlási sa prebudenie

PS:Ďakujem za inšpiráciu.

Hovno vedia

2007-03-25T23:44:00.000+01:00

Mala čerstvých štyridsať. Deti už polodospelé, život pohodlne zariadený. S manželom prekonali niekoľko kríz. Úspešne. A vtedy prišlo najhoršie obdobie jej života. Jej otcovi zistili rakovinu pľúc. Chodila ho navštevovať takmer denne, keď bol na chemoterapií. Jeho srdiečko nevydržalo. Myslela, že sa z toho nespamätá. On jej vždy rozumel. Bol taký citlivý a chápavý. Vždy mal pre ňu pohladenie, ktorého sa jej u pragmatickej mamy nedostávalo. Zrazu bol preč. Najsilnejšia rana. To si myslela. Potom prišla ďalšia.

Prišla úplne zronená. Klesla na stoličku v kuchyni.
„Kde si bola?“
„U ženského.“
„Všetko v poriadku?“
„...uhm.“
Prudko sa postavila a odišla do spálne a dve hodiny odtiaľ nevyšla. Na druhý deň povedala, že nebude spať doma pár dní. Že musí ísť do nemocnice. Nič vážne. Usmievala sa, ale jej oči ju prezrádzali.

Neviem prečo, vyšlo zrazu zo mňa vyšlo:„Ty si tehotná...“

Rozplakala sa. Objala som ju a ona plakala a plakala. Medzi vzlykmi povedala: „Ak si to nechám, je pravdepodobné, že pôrod neprežijem. Už aj s vami som mala rizikové tehotenstvo. Neviem, čo mám robiť.“

Objímala som ju ešte dlho. Potom povedala: „Nemôžem vás tu nechať.“ Zbalila si pyžamo, zubnú kefku a pastu a odišla. Vrátila sa až o pár dní. Vrátila sa, a predsa časť z nej zostala tam. A odvtedy ju sem tam pristihnem, keď má v pohľade ten istý smútok ako vtedy.

Mala inú voľbu? Mala by si pripomínať deň nenarodených detí? Niekedy o tom hovorí a vyčíta si to aj po rokoch. Vidím jej to v tvári a vtedy len prídem a hladkám ju po vlasoch. Možno tí, čo o tom hovno vedia, čo nemajú tušenie PREČO, by povedali, že to mohla risknúť. Že mohla obetovať svoj život za to, aby mohla darovať ďalší nový. Ale ja vravím, že by som jej to asi neodpustila. Keby nás tu nechala. Keby tu nebola. Bez nej by bolo všetko o toľko ťažšie. Nechcem byť bez nej. Som sebecká? Možno, ale nemôžem inak. Aj keď sa nevídame denne, cítim ju, ľúbim ju. Moju mamičku.

A tá krava, čo nám prišla do školy namiesto toho, aby prednášala o chudobe v Afrike, rozprávať o tom, že VŽDY je iná voľba, by si na mňa mala dávať pozor. Lebo budem agresívna.

Dátum

2007-03-23T00:06:00.000+01:00

Prečo si ženy pamätajú všetky sprosté dátumy?

Najmä tie bolestivé.
Masochizmus predurčený prírodou?
Za prvotný hriech?

Dnes má narodeniny.
Predvčerom to boli dva roky odkedy som mu posledný krát zaspala v náručí.
Bolo to po tom, čo som mu povedala, že už nevydržím necítiť jeho lásku a postupne mrznúť v tom chlade, ktorý z neho sálal.
...remembering that night...
Ráno som sa zbalila a ...

Marec je plný všakovakých dátumov tohoto druhu.
Poberaj sa starec.
Poberaj sa chorá láska.
Báj báj.

Dnes.
Spomenula som si.
Nebolí to už.
Ale spomenula som si.
Na čo si v hlave držím kalendár niečoho, čo už neexistuje?
Nechápem.
Kto to tak vymyslel?
Niekedy by som chcela byť muž.

Nuž, tak ale keď som si už spomenula, tak: Veľa šťastia, lásky, rozumu...lásky.
Želám jemu.
A aj sebe.

Ide na mňa jar. Dnes som dlho cestovala električkou. Skoro na kraj sveta. Pozerala som von oknom. Narátala som pätnásť sympaťákov, čo šli okolo a myslela na tvoje ruky. Vravím, jar na mňa ide. Lýtka za zapaľujú, telá sa odhaľujú. Alebo opačne?

Kašlať na dátumy.
Kašlať na kalendáre.
Jediný dôležitý údaj v nich je, že po dnešku príde zajtrajšok a ten bude krásny.
Yesterday, all my troubles seem so far away.

Dnes je 23.marca a ja som pokojná ako už dávno nie.
To upratovanie predjarné sa zjavne neminulo účinku.
Moje oči sú čisté.
Môj stôl tiež.

Teraz sa už len šuchnúť pod perinku.
Veď vieš.
Čakám ťa...

Budem ťa zvádzať.
Nezbedne.
Žiadostivo.
A ty sa necháš omotať pavučinkami snov.
Ale nespútajú ťa.
Skôr naopak.
Sme takí.
Obaja.

Nenechaj ma zaspať.
Nedovoľ mi premýšľať.
Dotýkaj sa.
Rozprávaj.
Hraj sa.
Hladkaj.
Štekli.
Objímaj.
Škrabkaj.
Vychutnávaj.
A ja budem robiť to isté.

...keď pôžitkár stretne pôžitkára.
Malé čriepky šťastia, z ktorých chcem poskladať život.

A snáď si potom do nezmazateľného kalendára zaznamenám ďalší významný dátum s nálepkou: Hriešne dobré.

Pod perinou

2007-03-12T00:05:00.000+01:00

Povedal si, že keď sa so mnou rozprávaš, tak sa cítiš, ako keby sme spolu boli pod perinou.

„...niečo veľmi blízke, teplé, čo si pripustíš na telo a cítiš sa tam bezpečne.“
„...za celý čas, čo ťa vnímam mi nezaznel od teba jeden falošný tón.“
„...fakt si dnes neviem predstaviť nič krajšie, ako vliezť s tebou po paplón...“

Ani ja si dnes neviem nič lepšie vysnívať.
Len byť s tebou v tme, cítiť tvoje teplo.
Vdychovať tvoju vôňu, počúvať tvoje slová a tvoj dych.
To by som chcela.
Nič iné.
Dnes.

Až do rána.
Tesne pred svitaním na pár minút zaspať a prebudiť sa na prvý ranný lúč, jemné pohladenie po vlasoch a tvoj úsmev.

Tvoj hlas si ma dokáže podmaniť.
Tvoje oči vyžarujú istotu a múdrosť, ale neschovajú toho hravého pôžitkára, s ktorým chcem ísť na bláznivý labužnícky výlet do Barcelony.
A tam sa chcem s tebou túlať.
Chcem si ťa doberať.
Tancovať.
Nechať si škrabkať chrbát a fúkať si do vlasov.
A počúvať.
A byť pod perinou.
A počúvať.
Pod perinou.
S tebou.
Počúvať.
Teba...

...a som ti neskutočne vďačná za tú predstavu.
Vzbudzuje vo mne pocit bezpečia a zároveň dobrodružného nebezpečenstva.
Podperinový mix emócií je ten najchutnejší kokteil zo snov, aký som v poslednom čase ochutnala.
Mňam.

Jarné upratovanie

2007-03-04T21:14:00.000+01:00

Ten pocit ako keď pozerám na odchádzajúcu električku, v okne sa namiesto mojej odráža moja tvár a zrazu sa zmení na masku, bielu, bez výrazných čŕt. Cítim oslobodzujúce prázdno. Zostala len tá maska. Hodím ju o zem a to, čo z nej zostalo a nerozmlátilo sa na prach rozdupem bosou nohou. Nevadí, že potom krváca. Rany sa zahoja a pripomenú mi to už len maličké jazvy.

...blablablaaaaa. Strašne sebaľútostná kvázikrutotrpiteľská hovadina. Blbosť. Zmazať!

Bzzzzz...Dnes trošku nevílovsky, schematicky.

Prichádza jarné upratovanie. Plán pozostáva z desiatich hlavných bodov:

Utrieť prach aj z najskrytejších zákutí!

Vyhodiť odčerpávače energie (rozumej všetky nepotrebné haraburdy, ktoré len zaberajú miesto, nepotrebujem ich a zavadzajú, keď hľadám niečo skutočne potrebné)!

Vyvetrať a vymazať všetky vône minulosti! Prídu nové. Krajšie. Lepšie. Kvalitnejšie. Nová sezóna, nová móda, nová sviežosť.

Vyprať všetko, čo sa vyprať dá, najlepšie aj pamäť (zbytočne zaťažuje)!

Naozaj naplniť bod č.2. To, čo doteraz nefungovalo už fungovať nezačne. Nekompromisne do koša! Menej je viac. Ale vážne!

Umyť okná, aby som videla prichádzajúcu farebnú jar v tých správnych žiarivých farbách a nie skreslenú zimnou špinou a ľahkými depkami z nedostatku slnka a tepla!

Skontrolovať, či pod posteľou nezostal nejaký (zlo)duch záškodník, čo vylezie, keď to bude najmenej vhodné!

Vyspať sa zo všetkých bolehlavov a kocovín a znovu poriadne naplno zhlboka dýchať!

Viac sa usmievať, objímať, bozkávať, nebáťsa ľúbiť, dúfať, snívať, znovu žiariť!

A teraz už len užívať tú čistotu...

Lebo...

2007-02-26T13:45:00.000+01:00

Štvrtok ráno. Otváram e-mailovú schránku s očakávaním množstva spamu a niekoľkých osobných jednovetových útržkov životov mojich kamarátov a známych. Jeden je od teba. Nezvyk, väčšinou komunikujeme inak. Píšeš:

Počuj kočka,

stavím sa že dnes vyzeráš neodolateľne a som si viac ako istý, že zajtra tomu nebude inak a preto som sa rozhodol, že Tvoju rozkošnú riťku zoberiem do kina Charlies - 18:15 - Dobrú noc a veľa šťastia .Prajem príjemný deň.

A veruže aj je príjemný. Celý deň som sa usmievam ako hlupáčik. V práci ma dokonca obvinia, že som zaľúbená. Nie som. Ale ty ma vieš vždy neuveriteľne potešiť práve vtedy, keď to najviac potrebujem. Buď máš šiesty zmysel, alebo medzi nami naozaj funguje telepatia. Ako keď si ráno po príchode do práce naraz napíšeme: „Dobré ránko.“

Piatok začínam skoro ráno v práci, ale nevadí mi to, teším sa na večer, na kino, na teba.
Vieš prečo?

Lebo s tebou som sama sebou. Nemusím sa strážiť, nebojím sa, že si niečo zle vysvetlíš.
Lebo sa nebojíš dávať a ja sa nebojím brať a dávať naspäť.
Lebo s tebou mi je dobre.
Lebo mi vieš dôveryhodne polichotiť, ale viem, že ma nechceš dostať do postele.
Lebo s tebou sa dá rozprávať o umení, o hudbe, o filmoch, o knihách, o láske, o sexe, o priateľstve.

Lebo s tebou môžem ísť do čajovne, na jazzový koncert, do krčmy na borovičku, ale aj do baru na miešané drinky.
Lebo sa s tebou veľa smejem.
Lebo s tebou nie je trápne mlčať.
Lebo sa na nič nehráš.
Lebo ma rozkokošene capneš podpivníkom po čele a potom sa tváriš, že je to normálne.
Lebo ti verím.

Lebo sme na rovnakej vlnovej dĺžke.
Lebo nevytyčuješ hranice a vzápätí ich neporušuješ. Netreba slová, všetko je jasné.
Lebo keď mi sľúbiš, že mi požičiaš jeden film, tak mi prinesieš štyri také, ktoré by sa mi mohli páčiť. Len tak.
Lebo neodvrátiš tvár, keď mi je smutno a nie som zábavná.

Lebo vieš, kedy ma máš objať, nič z toho nevyvodzuješ a nič za to nečakáš.
Lebo sa nebojíš ma poštekliť a v štýlovom podniku mi len tak medzi rečou rozopnúť podprsenku a potom ju po tričkom desať minút s rehotom zapínať. A aj preto, lebo ma potom nezačneš presviedčať, že to nič neznamená. Veď ja viem. Sranda. Zábava. Netreba to kaziť zbytočnými vysvetleniami.

Lebo mi zavoláš taxík a hneď ako z neho vystúpim a chcem ti zavolať a poďakovať za pekný večer, tak ma predbehneš a zavoláš prvý.
Lebo jeden priateľ ako ty, je viac ako balík tých frajerov, čo sa snažia pomútiť mi hlavu.
Lebo som šťastná, že si s ňou šťastný. Úprimne.

Vďaka tebe som sa v sobotu budím síce s bolehlavom a fyzicky rozbitá, ale v takej psychickej pohode, ako už dávno nie.

A aj pre toto všetko som rada, že miluješ inú. Keby si ju nemal, nebolo by to takéto. Viem to. A ja to práve takéto chcem. Chcem, aby si to vedel. Možno to vyznie pateticky, precitlivelo a zbytočne sentimentálne, ale nech.

Ďakujem.

Vo vzduchu

2007-02-23T13:49:00.000+01:00

...cítim, že ide jar. Vlastne už je skoro tu.

Vždy keď vyjdem von, zastavím sa, zhlboka sa nadýchnem, pocítim jej vôňu a...

...potom pokračujem vo vznášaní (sa) a mám chuť tancovať.

Pridáte sa?

5. Iná zábava

2007-02-20T00:14:00.000+01:00

Hlava nevysvetliteľne omámená, zmysly zvláštne otupené. Blúdim uličkami, riadim sa už len akýmsi zvláštnym šiestym zmyslom, vôbec totiž neviem, kde som. Začínajú sa zapĺňať ľuďmi. Slnko páli, určite mi spáli nos. Nespoznávam rohy budov postavených z chladivých kameňov teplých farieb. Vrážam do staršieho pána, ospravedlním sa a pozriem mu do tváre. Je vráskavá, ale usmiata, dokonale oholená, nadýchnem sa a cítim že vonia akosi mladistvo. Neodškriepiteľný pokojný sexepíl neošúchal ani vek. Ba možno naopak. Bezradne sa usmejem. On úsmev opätuje. Ľavý kútik pri tom zdvihne o niečo vyššie ako pravý. Nič nepovie a ja sa hýbem vpred. Ten jeho úsmev do mňa akoby vlial vlnu zohrievajúcej istoty. Vrana z mojej hlavy odletela. Schovám sa za najbližším rohom, opriem sa o stenu, zhlboka sa nadýchnem a dlho precízne vydýchnem. Obzerám sa okolo seba a tú ulicu spoznávam. Konečne som sa našla. Rýchlym krokom kráčam k apartmánu.

Tam ma už čaká Bea, a vyzerá úchvatne, pokojne, zrelaxovane. Ležérne pohodená na gauči vyzerá ako mačka aristokratka. Poznám tú iskru, čo má v tých nezameniteľných mandľových očiach, ktoré vyzerajú ako zelené krištáľové gule, do ktorých sa nejakým zázrakom dostali maličké zrniečka škorice. Zjavne má za sebou takú tú noc, ktorá zanechá vlasy aj po sprche akési lesklejšie, líčka nestratia rumenec až do večera a spôsob, akým si oblizuje mierne napuchnuté pery po každom slove napovedá, že ony, ani jazyk si veľmi neoddýchli.
„Kde si bola?“
Jej hlas je sexi zachrípnutý. Taký by som chcela mať.
„Na prechádzke...“
„Bez topánok?“
„...áno.“
Ďalej sa nepýta, zdá sa, že jej to vlastne ani nepripadá čudné.
„Obuj sa, ideme na nákup, potrebuješ nejaké dobré handry. Večer ťa vezmem na skvelé miesto.“
„Som unavená... a vôbec, nemám chuť ísť večer niekam do davu. Nemám chuť na telá bez mien.“
„Díos, ty si taká intelektuálna, až to bolí. Nevyhováraj sa, neberiem takéto výhovorky, topánky na nožičky a ideme.“

Pozerám na ňu otrávene, potom akože nahnevane, a nakoniec šteniatkovsky rýchlo žmurkajúc. Nepomáha. Tak sa teda obujem a vyrážame do miestnych obchodíkov. Núti ma skúšať všelijaké maličké tričká a tesné sukničky. Neznášam nákupy oblečenia pre seba. Po pár hodinách skúšania, ktoré dĺžkou určite trhli môj osobný rekord, narážame na nežne vyzývavé tričko a ja sa chopím šance a kupujem ho. Tým sa vyhnem predlžovaniu utrpenia v znamení nákupného maratónu.

Do apartmánu sa vraciam sama a ani nezablúdim. Bea mi prikázala vyspať sa, dať sa dokopy, urobiť zo seba nie len človeka, ale tú žiariacu ženu, čo si pamätá z čias, než sa to stalo. Ja si tiež nič iné neželám a keď sa kamarátka teda tak veľmi snaží, urobím pre to, čo budem môcť. Po šlofíku.

Zobúdzam sa o pár hodín a cítim sa skvele. Dokonca sa aj trochu na večer teším. Upravujem sa pomaly, precízne, dávam si záležať na každom detaile. Posledný pohľad do zrkadla pred odchodom mi hovorí, že vyzerám dosť k svetu. Žmurknem na svoj odraz a odchádzam. Bea a Manuel ma už čakajú v malom červenom bare neďaleko bytu. Tam si dávame úvodný drink. Ani neviem, ako sa volá, objednal aj priniesol ho Manuel. Chutí ako leto okorenené očakávaním pretancovanej horúcej noci a vyzerá ako dúha po letnej búrke. Stúpa mi do hlavy relatívne rýchlo. Je čas posunúť sa ďalej.

Hrdličky španielske ma vedú cestou necestou, až kým prichádzame k veľkej bráne. Pred ňou je dlhokánsky rad. Bea mi vysvetľuje, že to preto, lebo od jedenástej do jednej tam majú pivo zadarmo. No, nech sa páči. Manuel je tu asi nejaké veľké zviera, pretože vstupujeme bočným vchodom, kde ho obrovský vyhadzovač prívetivo zdraví štrbavým úsmevom. Nejako sa ale necítim ako celebrita. Mám skôr zvláštne nepríjemný pocit, ale to bude asi neznámym prostredím a hukotom, ktorý spoza dverí vychádza. Vstupujeme dnu po dlhej tmavej chodbe. Keď ňou prejdeme, ocitáme sa na veľkej ploche, ktorá je vzhľadom na to, koľko ľudí čaká vonku, relatívne prázdna. Malá hŕstka ľudí tancuje pri jednom z barov, ostatní objednávajú a pijú väčšinou pivo.

Manuel nás stredom parketu vedie k pohodlne vyzerajúcej pohovke v rohu miestnosti. Beatriz si drží pevne a čo najbližšie pri sebe. Zdraví skoro všetkých vysmiatych ľudí, ktorých míňame. Pohovka je mäkká a je z nej dobrý výhľad takmer na celý podnik. Začína sa mi páčiť. Obzerám sa. Tá diskotéka má štýl, hudba je dobrá, aj keď skladby, ktoré hrajú vôbec nepoznám. Na mieste, kde sedíme sa môžeme aj porozprávať. Tak mi to vyhovuje. Ani neviem kedy, zjaví sa predo mnou pohár s dúhovým drinkom. Pýtam sa Manuela, ako sa volá. El cielo. Nebo. Vraj sa po ňom budem cítiť ako v nebi.

Priestor sa pomaly ale isto zapĺňa. Bea ma ťahá na parket. Nenechám sa prehovárať. Manuel nejde, vraj netancuje. Hm, tak to je prvý netancujúci Španiel, čo poznám. Po pár minútach mi je už všetko jedno. Nechávam sa unášať rytmom. Nevnímam okolie. Vidím len Beu. Tancuje tak, že ma svojimi ladnými pohybmi úplne strháva. Cítim sa ako keby mi v žilách kolovala tá pravá horúca južanská temperamentná krv. Hudbu mám až v korienkoch vlasov a špičkách prstov. Cítim sa voľná, príťažlivá, úžasná. Chce sa mi smiať. Že by to prichádzal ten pocit „ako v nebi“

Neviem ako dlho už tancujeme, ale zrazu mi príde zle. Pýtam sa Beatriz na toaletu, ukáže kamsi k opačnej strane obrovského priestoru. Rýchlo sa zvrtnem a bežím tým smerom. Dvere sú viditeľne označené, vbehnem dnu, zamknem sa v kabínke. Ešte si duchaplne stihnem chytiť vlasy a potom už ani nevnímam, čo sa so mnou deje. Vraciam len tekutinu. Mám pocit, že zo mňa vylezú aj vnútornosti. Hlava sa mi krúti, v žalúdku cítim stále nové kŕče, len už nemá čo ísť von. Ani si nepamätám, či som dnes vôbec jedla. Keď napínanie ako tak ustane, opriem sa chrbtom o dvere kabínky, zatvorím oči a snažím sa nejako zastaviť ten kolotoč, ktorý mám v hlave aj bruchu.

Keď nadobudnem akú takú stabilitu, vyjdem z kabínky. Umyjem sa, vypláchnem ústa. Poprosím dievča, čo si umýva ruky vedľa mňa o žuvačku a ona mi ju s ochotou a chápavým pohľadom dá. Vrátim sa na parket, snažím sa nájsť Beatriz, ale nikde ju nevidím. Je tam akosi prázdnejšie. Ako dlho som bola na tom vécku? Kútikom oka zbadám Manuelovo červené tričko. Stojí mi otočený chrbtom a výrazne gestikuluje. Neviem, či nahnevane, alebo veselo. U Španielov to ešte neviem celkom rozoznať. S niekým sa rozpráva. Možno s Beou. Pohnem sa jeho smerom. Z iného uhla pohľadu zbadám mne už veľmi známu kučeravú hlavu. Je svet naozaj taký malý? Mračí sa a krúti hlavou. Ústa má pevne zovreté. V mysli sa mi vynorí flashback z toho popoludnia, keď som zmokla na trhu. Vtedy sa usmieval. Nehorázny rozdiel.

Ešte stále som mierne rozbehnutá ich smerom, keď ma zbadá. V očiach mu vidím prekvapenie. Na moment mám dojem, že mu zovretie pier na chvíľku povolilo a jeho pohľad zmäkol. Odvrátil sa odo mňa, niečo Manuelovi povedal, rýchlo sa zvrtol a zmizol mi v tancujúcom dave. Snažím sa ho očami nájsť. Tento krát za ním nebežím. Otočím hlavu k miestu, kde ešte pre sekundou stál Manuel. Aj on zmizol. Čo sa to tu deje? Ľudia tu len tak miznú, alebo mám nejaké zvláštne fatamorgány? Stojím bezradne na mieste, naťahujem krk a snažím sa nejako zorientovať. V tom ma niekto zozadu objíme a horúcimi rukami mi zakryje oči.

Predchádza:
4. Iné stretnutie
3. Iné ráno
2. Iný východ slnka
1. Iný než januárový dážď

Vznášať sa

2007-02-18T14:36:00.000+01:00

Krásne neskoré nedeľné ráno. Hlava boľavá, nohy unavené po fláme. Električka víkendovo prázdna. Nechávam slnko nech mi vyhrieva zatvorené viečka cez sklo. Nastupuje staršia pani a starší pán. Narúžované pery panej s veľkými slnečnými okuliarmi na očiach, šik klobúčikom na hlave, oblečenej v nadčasovom umelom kožúšku sa usmievajú. Celkom sexi babina. Aj ja budem taká. Sadajú si. Pani rozpráva dosť nahlas, asi už horšie počuje.

Znovu zatváram oči a predstavujem si, že je máj. Máj, lásky čas. Že sedím pri jazere opretá o jeho chrbát a nerobím nič, len dýcham ten máj a užívam si jeho blízkosť. Nevnímam, o čom pani rozpráva, len jedna veta ku mne doletí, ako keby adresne:

"...veď sme na tomto svete tak krátko. Životom sa máme vznášať a nie sa stále naháňať za niečím."

Začínam. Odteraz.

4. Iné stretnutie

2007-02-11T02:06:00.000+01:00

Stoličky v tej kaviarni sú také pohodlné, ako vyzerajú. Oranžová markíza vytvára príjemný polotieň. Svetlo, ktoré prepúšťa je tiež oranžové. Teplé ako východ slnka, ktorý som pozorovala. S tebou a zároveň bez teba. Usadená čelom k moru v najnenápadnejšom rohu terasy, vedľa ktorého už pokračuje chodník do mesta, mám pocit, že napriek tomu, že tu som, tu sedím, tu sa mi ranný slaný vietor hrá s okrajom šiat a moje bosé chodidlá cítia ešte stále mierne chladnú dlažbu, tu vlastne nie som. Pozorujem sa ako keby od vedľajšieho stola. A vidím svoju hlavu a vidím aj do nej. Tak inak. Tak zvonku. Nezainteresovane. Necítim radosť, smútok, dojatie, únavu, hlad. Vlastne jediné, čo cítim, je neuveriteľný smäd. Prišiel rýchlo. Dobre, že som v kaviarni. Aj sympatický opálený čašník s výstavným chrupom prišiel na španielske pomery rýchlo. Našťastie. Inak by som mu tam asi namieste uschla a neviem, ako by si so mnou takou uschnutou poradil. So zvláštnym úsmevom pozerajúc na moje nahé nohy mi popraje dobré ráno a pýta sa, čo si dám. Moje vyprahnuté telo si po španielsky vypýta veľké presso s mliekom a liter vody. Jeho úsmev ešte viac zozvláštnie a ticho podotkne: „Aaa, chica tiene sed...“ ale moje telo už na neho nepozerá, to len to moje vedľa sediace ja zaregistruje jeho poznámku.

Až teraz si všímam, že mám krížom cez seba prehodenú tú malú taštičku na tenkej vyšívanej šnúrke, čo mi darovala Bea. Nemám topánky, ale mám taštičku. Musím vyzerať šibnuto alebo opito. Šibnutá strapatá bosá bleduľa s maličkou taštičkou túžiaca po kofeíne niečo krátko po svitaní. Asi si ten fešák za barom ťuká po čele mysliac si: „Loca, simplemente loca..“ Keďže telefón nemám, nosím v taštičke len pár drobných. Zídu sa. Pri chôdzi eurá štrngocú a preto ich nemôžem nosiť zastrčené v nohavičkách, ktoré pri mori aj tak väčšinou nenosím. Nie z frajeriny, ale pre ten pocit slobody. V duchu ďakujem Beatriz za tú malú milú pozornosť a aj tomu zvláštnemu tranzu, s ktorým som opúšťala byt, a ktorý mi našepkal zobrať si ju so sebou. Môj úsmev totiž takto zavčasu nebýva dostatočne očarujúci na to, aby som ho mohla skúsiť vymeniť za občerstvenie. Tú kávičku a vodičku by som si musela asi odpracovať, alebo by som musela veľmi rýchlo zutekať, čo by naboso bolo asi celkom zaujímavé.

Moje oddelené ja sa nado mnou kruto a sarkasticky smeje. Po prvom dúšku vody sa však vracia naspäť do môjho tela. Pohár nepoužijem. Fľašu zvládam na dva nádychy. Mám pocit, že sa utopím, ale nedokážem piť pomalšie. S vodou sa do mňa vstrebávam aj ja sama. Už sa zasa cítim doma vo svojej koži. Vzduch sa začína otepľovať, ale ešte nie je príliš horúco na to kafé. Nemám ani potuchy, koľko je hodín. Zvyčajne pijem kávu veľmi rýchlo. Dnes ráno to nejde. Tak vychutnávam. V duchu si s tebou pripijem na iné dobré ráno. V rovnakom momente si prikazujem aspoň pre dnešok už na teba nemyslieť. Dosť bolo sebatrýzne. Na pár chvíľ.

Pozorujem prebúdzajúcu sa pláž. Prvé prichádzajú mamičky s deťmi. Natierajú ich hustými opaľovacími krémami, po ktorých na ich malých telíčkach zostávajú biele šmuhy. Deti vyzbrojené nafukovacím všeličím sa s nevinnou a neskrývanou radosťou vrhajú do vody. Mamy ich z dostatočnej blízkosti strážia a usmievajú sa.

Ešte stále je všade naokolo ranné ticho, ktoré preruší až hudba, čo sa ozve zvnútra kaviarne. Niečo rytmické, temperamentné. Vyruší ma. Mierne sa zamračím a kávu popíjam o niečo rýchlejšie. Do kaviarne príde druhý hosť. Nahlas sa zdraví s čašníkom, tuším ho oslovuje Pedro. Smejú sa. Už sa tu necítim dobre. Kývam na Pedra, pýtam si účet. Hneď ako ho prinesie, vstávam, v taštičke chvíľku hľadám mince tých správnych hodnôt. Ešte nie som zvyknutá. Na stole nechávam peniaze a chcem odísť.

Hneď vedľa mňa, už mimo terasy, na chodníku do mesta, zaparkuje malá motorka. Ani neviem prečo zostanem stáť a čučím na muža a ženu, čo zosadli. Vlastne pozerám len na ich telá, markíza mi zakrýva výhľad do ich tvárí. Hneď ako zliezli, hladne sa na seba nalepili a teraz sa objímajú otočení bokom ku mne. Asi sa aj bozkávajú. Takto skoro ráno, v týchto zemepisných šírkachje to zvláštne. Možno sa celú noc milovali v olivovom háji na plachte, ktorú ona tajne odniesla z domu svojich prísnych rodičov. Potom sa do tej plachty zabalili. Noc bola horúca a ich telá tiež. Túlili sa k sebe, on sa hral s jej vlasmi, sem tam k nim priložil pery a vdýchol do nich teplý vlhký vzduch. Ona mu prstami prechádzala po obočí, po kontúre nosa, obkresľovala oblúčiky jeho pier a mihalnicami ho šteklila na líci.

Obaja sú oblečení v bielom, ich opálená pokožka tak vyzerá ešte tmavšia. Jej ruky blúdia po jeho krku, bedrami sú k sebe tesne pritlačení. On má pekné šľachovité predlaktia a dlane veľké a dlho prsty odvážne. Nadvíha nimi okraj jej trička a pravá ruka zablúdi hlboko do jej nohavíc. Stojím tam ako prikovaná. Krásne a dokonalé ako gýčovité fotky v pubertiackych časopisoch. Len s menšou dávkou gýču a väčším podielom reality a vzrušenia z priameho prenosu. Pripadám si úchylne. Zvláštne sa hanbím, ale nemôžem sa ani pohnúť. Možno sa bojím, že keď urobím nejaký pohyb, tak ich vyplaším a prestanú. Neviem, ako dlho tam tak stojím a pozorujem ich. Na rukách mám husiu kožu. Srdce mi začne biť tak, že ho možno počujú aj oni. Je to možné? Takto ma rozhodí pár bozkávajúci sa skoro ráno na ulici?

Rýchlo zažmurkám, ako keby mi to malo pomôcť k tomu, aby som sa spamätala. Potichu a opatrne, aby si ma nevšimli, obídem niekoľko stolov a cez pláž, ktorá hraničí s terasou širokým oblúkom prejdem okolo nich. Piesok už začína páliť, tak zrýchlim, zastavím sa až na chodníku. Nedá mi to, a otočím sa. Stojím od nich dosť ďaleko na to, aby im to nebolo podozrivé, ale som dosť blízko na to, aby som ich mala na dohľad. Musím sa na nich pozrieť. Naposledy.

Už sa nebozkávajú, stoja v nehybnom pevnom objatí. Ako dve biele sochy s tmavými hlavami. Tá jeho je kučeravá a v momente, ako si tento fakt stihnem uvedomiť, jemne sa natočí smerom ku mne. Jeho líce s tieňom strniska zostáva pritisnuté k jej tvári. Oči má dokorán otvorené a ja ho spoznávam. Neusmeje sa. Dnes nie. Očami zostáva zapichnutý v mojich. Ani ja sa neodvrátim. Jeho ľavá ruka sa pomaličky presúva nahor po jej chrbte a tesne nad jej lopatkami zastaví a neústupčivo pozerajúc do mojej tváre jemne zdvihne prsty, ako keby nimi prebehol po strunách gitary. Naprázdno prehltnem, mám pocit, ako keby mi na hlave pristála veľká ťažká čierna vrana. V duchu sa ju snažím striasť silou vôle. Podarí sa. Prudko sa otočím. Hučí mi v spánkoch. Zatočí sa mi hlava. Čo sa to so mnou deje? Uriekol ma tým svojím zvláštne kruto krásnym pohľadom? Rýchlym krokom kráčam približne tým smerom, kde si myslím, že stojí apartmán, v ktorom bývam.

Predchádza:

3. Iné ráno

2. Iný východ slnka

1. Iný než januárový dážď

Medzi rečou

2007-02-08T16:08:00.000+01:00

Nevídame sa často. Naposledy sme sa stretli tuším v júni. Sem tam si napíšeme. Tak ako dnes. Pohladil si ma niekoľkými vetami. V pravý čas. Ako to vždy vycítiš? Ozval si sa a spôsobil mi taký zvláštne dobrý upokojujúci pocit kdesi vo vnútri.

"Nemysli si, že si na teba nespomeniem. Možno častejšie, ako by ti napadlo. Bez pochyby si bola dôležitou časťou môjho života. Ty by si povedala, že ma vždy budeš trošku ľúbiť. Ja to vzhľadom na to, že som tvrdý chlap volám: vždy pre teba budem mať slabosť."

Aj ja si na teba spomeniem možno častejšie, než by sa zdalo. Na iných nie, len na teba. S akousi zvláštnou nehou. A vždy sa pri tom usmejem a v duchu ti pošlem vzdušný bozk.

Dnes sa zubím naširoko. Pretože viem, že keď ma niekedy bude niečo bolieť tak, ako vtedy, jedného dňa to prebolí a ja sa nad tým pousmejem.

3. Iné ráno

2007-02-05T12:32:00.000+01:00

Minúty s spájajú do hodín. Hodiny miznú v dňoch. Dni sa neuveriteľne rýchlo spájajú do týždňov, týždne do mesiacov. Mesiace pozvoľna umierajú v rokoch. Nestíham.

Pred rokom som s tebou ležala pod malým paplónom v posteli lacného hotelana okraji Bratislavy. Nevadil mi výhľad na plechové gýčovito vysvietené nákupné centrum. Neprekážalo mi ťukanie neviem čoho na plechovú strechu otrasnej búdky po naším oknom, naše škvŕkajúce žalúdky, ani opitý spev ostatných hostí kdesi na piatom poschodí.

Túlila som sa k tebe. Bol si horúci ako radiátor počas vrcholu vykurovacej sezóny. Cítila som sa bezpečne. Prsty som mala zamotané v tvojich vlasoch. Zakuklené ako priadky morušové. Mala som pocit, že to nikdy neskončí. Chcela som tomu veriť, aj keď som tušila, že tá predstava je postavená na iracionálnych základoch a naivných predstavách. Mojich, ale možno viac tvojich. Vedela som to. Nepripúšťala som si to. Nie v tú noc. Prečo aj?

Nenechal si ma zaspať na dlhšie ako na pár minút a ja som ti za to bola vďačná. Nechcela som spať. Mala som ťa pre seba len na pár dní a na ešte menej nocí. Bola by škoda prespať ich.

Cez deň sme prešli desiatky kilometrov. S rehotom sme sa navzájom hádzali do jazera oblečení. Vzápätí začalo pršať. Bola to búrka podobná tej včerajšej. Neutekali sme pred ňou. Vychutnávali sme si jej očistnú silu. Vôbec nevadilo, že sme boli do nitky mokrí. Len naše kroky vydávali vtipne čľapotavý zvuk. V čajovni sme sa sušili a preberali otázky života, smrť sme vynechali. O tej toho bolo povedané až príliš. Pozreli sme si tri nezávislé filmy za sebou v kine, ktoré dnes už možno ani neexistuje, a ktorého stoličky už zničili nejeden zadok. Ani neviem, o čom boli. Ale boli prudko intelektuálne. Ako my. Premietali iba pre nás a pre takého čudného chlapíka, ktorý sa tváril, že je v kine sám. Bolo leto, vtedy nikto nechodil do kina počas dňa. To, že si nás chlapík nevšímal nám bolo smiešne. Vlastne nám bolo smiešne úplne všetko.

Snažila som sa zapamätať si každý tvoj pohyb, každé tvoje slovo, mäkkosť a chuť tvojich úst, tú neopakovateľnú vôňu teba, mňa, nás... Do dlhodobej pamäte som si zaznamenávala tvoj hlas, tvoje šepkanie, moje šepkanie, tvoj nádych a hlboký výdych, tvoje vtipy, aj to, ako si ma hladkal po hlave, keď som pohodlne odpočívala v jamke medzi tvojím ramenom a hruďou a počúvala ťa... Nechcela som zmeškať ani hlásku, ktorá vyšla z tvojho hrdla.

Vravel si: "Dokonale do seba zapadáme...po všetkých stránkach." A ja som sa nad tým usmievala. Vždy si rozprával viac ako ja. Prosil si ma: "Zaspievaj mi uspávanku, neboj, nezaspím..." Usmievala som sa takmer celú noc. Len miestami, keď si sa nado mnou skláňal, a ja som sa nemohla vynadívať na tvoju tvár, privreté viečka a opálené ramená, pocítila som zvláštnu vážnosť, bezmocnosť a strach. Tváril si sa, že ten záblesk v mojich očiach nevidíš. Alebo si ho pripisoval prichádzajúcemu orgazmu.

Milovali sme sa tak, ako keby to bolo po prvý krát a zároveň naposledy. Vtedy pred rokom. Nekonečne. Celú noc. A keď sme si potrebovali oddýchnuť, plánovali sme výlet. Do Španielska. Snívali sme. To nám vždy dobre išlo. Hlavne tebe. Ja som bola tá, čo stála pevnejšie nohami na zemi. Sebaobrana proti bolesti, ktorá musela prísť.

Okolo pol piatej sme sa na seba pozreli a ako na povel sme obaja povedali: "Ideme?" Zdvihli sme sa, rýchlo sme sa poobliekali a išli sme. Prvou električkou a potom pár metrov pešo. Na kopec. Tam kde sme minulú jeseň púšťali šarkana. Počkali sme na východ slnka. Sladká romantika, klišé ako z harlekýnky. Ako niekoľko krát predtým. Keď už bolo slnko dostatočne vysoko, šli sme pešo do centra. Trvalo nám to asi hodinu. Bozk na každom druhom kroku bol vcelku ospravedlniteľným zdržaním. Kúpil si mi kávu a sebe pomarančový džús. Klasika, nič výnimočné. Len pre mňa to vtedy znamenalo viac, než si mohol tušiť. Boli sme prvými hosťami v našej obľúbenej kaviarni. Pracujúci ľudia prechádzali okolo dokorán otvorených dverí. Nenáhlili sa tak, ako sa zvyknú napríklad v októbri. Ženy v ľahkých šatách, muži síce v dlhých nohaviciach a relatívne elegantných košeliach, ale mali taký letný poloúsmev na perách. Boli zvláštne pekní. Chcela som tam s tebou takto sedieť denne. Nič nehovoriť, len byť s tebou.

Potom sme sa vrátili do hotela. Na pár hodín, oddýchnuť si, aby sme si vedeli naplno užiť ďalší z našich posledných dní. Nevedela som, kedy a či ťa znovu uvidím, kedy budem opäť cítiť tvoje dlane na mojom tele, kedy sa budeme znovu navzájom ochutnávať, kedy mi znovu povieš: "Nedám ťa...nikomu." Kedy znovu zaspím v tvojom náručí a zobudím sa na to, ako sa mi chvejú mihalnice, lebo mi fúkaš na nos.

Trvalo to ešte niekoľko pekných týždňov. Potom si odišiel. Priskoro. Priveľa sme nestihli.

A ja tu teraz ležím. Po roku. Na pláži. V Španielsku. Bez teba. Obloha sa pomaly sfarbuje do červena. V prvej reštaurácií najbližšie pri pláži začujem štrngotať poháre, opálený čašník vynáša stoly a pohodlne vyzerajúce stoličky na terasu. Dvíham sa, vytrasiem piesok z vlasov, oprášim si lýtka a pohnem smerom k nemu. Dám si kávu a pomarančový džús na tvoju počesť.

Na zdravie...nech si kdekoľvek.

Predchádza:
2.Iný východ slnka
1. Iný než januárový dážď

2. Iný východ slnka

2007-02-02T10:06:00.000+01:00

Toho koňaku som si dala len trošku. Z hnedého alkoholu mi býva zle. Napriek tomu, že sa ani kvôli búrke neochladilo a ešte pred chvíľou mi bolo horúco, začínam sa triasť od zimy. Dvíham mokré oblečenie z dlážky, hodím ho do umývadla, seba postavím do sprchy a nechávam na seba tiecť vodu. Viac teplú ako studenú. Nepremýšľam. Len som. Je to príjemné. Voda je život.

Neviem, ako dlho tam stojím, ale začínajú sa mi na prstoch robiť také tie vejáriky, tak uznám za vhodné rýchlo našampónovať vlasy, po tele rozotrieť sprchovací gél. Vonia príjemne, ako broskyne s grepom a medom a olivami. Exotický mix. Kúpila som si ho v maličkom obchodíku pod apartmánom. Všetky tie penivé a voňavé produkty zmyjem, zabalím sa do uteráka a vyvalím sa na gauč. Zrazu na mňa doľahne únava, neviem, či z dažďa, prechádzky, sprchy alebo alkoholu.

Zobudím sa, až keď je už tma. Chvíľku nechápem, kde to som, čo tam robím a ani ako sa volám. Keď sa spamätám, pocítim neuveriteľný hlad. Oči si už zvykli na tmu, zreteľne rozoznávam siluety predmetov v byte. Hľadám nejaké hodiny. Nič tomu podobné tam nemám. Ani sa nečudujem. Veď Espaňa. Tu čas nehrá žiadnu dôležitú úlohu. Stále mám na sebe uterák. Zvláštne, že neskĺzol. Vyjdem na balkón, na ramenách, ktorých sa už stihlo dotknúť slniečko, pocítim jemný vánok, taký ten, čo vanie len pri mori. Všade je ticho. Už asi bude blízko k svitaniu, inak by ešte pod oknom vládol španielsky džavot a fiesta nálada. Teraz už nič pod zub nezoženiem a moja chladnička zíva prázdnotou. Vypijem dva poháre vody, ktorými trochu oklamem žalúdok. Na stoličke mám prehodené bledozelené šaty. Mám ich rada, sú ako z pavučinky. Oblečiem si ich. Vlasy prehrabnem prstami, už sú suché, možno vyzerám ako bosorka. Opatrne zapnem lampu v kúpeľni. Svetlo mi šibne po očiach ako bič. Cez prižmúrené viečka pozerám na seba do zrkadla. Líca mám ružové, pery mierne napuchnuté a citlivé na dotyk, ako vždy po spánku. Vlasy vyzerajú napočudovanie dobre, asi im spánok prospel. Kučery sú síce mierne pokrčené, ale veď je noc. Ešte raz si ich jemne prečešem rukou. Zhasínam. Po tme hľadám kľúče. Tuším mám nastavené nesprávne poradie vykonávania činností. Svetlo už ale znovu nezapnem. Štrngotavý zväzok nájdem v zámke. Vyjdem von. Zamykám. Všade je ticho. Štrngot a slabé cvaknutie ako keby narušilo spánok vyhriatych bielych múrov. Snáď mi to odpustia.

Ulica ale aj v noci a taká prázdna pôsobí prívetivo. Vôbec sa nebojím. Míňam nejakého muža, usmeje sa, ale ani nespomalí. Obloha začína meniť farbu. Na moment vyzerá zvláštne sivofialovo. Keby som takú farbu chcela namiešať z temperiek, použila by som dve kvapky tmavomodrej, jednu kvaku bielej, pol kvapky červenej a omrvinku čiernej. Mesiac je dnes ako veľký žltočervený koláč. Tu vždy vyzerá inak ako doma. Má inú tvár. V hlave mi znie melódia. Poznám ju, ale neviem identifikovať. A ani sa nesnažím.

Prichádzam na pláž. Až keď ma piesok začne štekliť medzi prstami si uvedomím, že som sa zabudla obuť. Detail. Možno sa vykašlem na topánky úplne a naordinujem si absolútne bosé leto. Nechýbali mi v búrke, nechýbajú mi ani v noci. Sadnem si. Piesok je ešte stále vyhriaty. Po daždi vyschol rýchlo. V noci more šumí inak ako cez deň. V hlave sa mi začína premietať film zložený z útržkov udalostí posledných pár dní. Hrám v ňom, ale vidím sa ako keby z diaľky. Som v hlavnej úlohe a predsa sa cítim nezúčastnená.

Doteraz som na nič nemyslela. Už tri dni. Odkedy som dorazila. Na letisku ma čakala Beatriz. Bola som unavená a bola som jej vďačná za to, že rozprávala a rozprávala. Aspoň som nemusela ja. Mám rada jej angličtinu so španielskym prízvukom. Príde mi to neuveriteľne milé a sexi. Ústa sa jej nezastavili. Odviedla ma do jej apartmánu. Teda, do apartmánu, ktorý patrí jej rodičom. Väčšinou tam trávi každé leto, ale teraz býva u svojho nového frajera, tak ma tam ubytovala. Odovzdala mi kľúče a povedala, že môžem zostať tak dlho ako chcem. Zbožňujem tú jej srdečnosť a bezstarostnosť. No hay problema. V prvú noc ma vzala do mesta a poukazovala mi najlepšie podniky. Druhý deň som celý prespala. Spánok sa po dvoch týždňoch prebdetých nocí konečne dostavil a pre mňa to znamenalo úľavu a znamenie, že som, urobila dobre, keď som sa zbalila a prišla. Mobil aj notebook som nechala doma. Našim som zavolala z letiska, že som v poriadku, a že sa pár dní neozvem. Inak som nepovedala nikomu, kde som, s kým, kedy, a či sa vôbec vrátim. Druhú noc sme strávili u Manuela, Beinho frajera. Je to sympaťák, na môj vkus trošku nízky, ale veľmi príjemný. Má čierne vlasy, veľmi dobre ostrihané, to treba uznať a má veľmi dobrú anglinu. Konverzovali sme, kým on miešal mojitá a potom sme konverzovali aj pri ich pití. Po nieviem koľkých som už mala pocit, že angličtina sa nehodí, a že ja predsa viem plynule po španielsky. Obaja sa na mne smiali. A mne to nevadilo. Zdalo sa mi, že sa na seba podobajú, aj keď Bea má výrazne bledšiu pleť. Darmo, Madridčanka. Manuel je z Barcelony. Café con leche. Áno, ako káva s mliekom. Nad ránom ma odprevadili do apartmánu, nechali mi fľašu koňaku a odišli sa milovať. Celý deň sa neozvali.

A tak tu teraz sedím a čakám na východ slnka. Ako vtedy s tebou. Inde, v inom čase, v inom prostredí, v inom živote...

Predchádza: Iný než januárový dážď
Následuje: Iné ráno

Bozkávač

2007-02-01T18:05:00.000+01:00

Mám chuť nájsť si niekoho len na bozkávanie. Na nič iné. Na milovanie pier. Na pár minút denne. Nič viac, nič menej.

Nevedieť, čo má rád. Netušiť, ako žije. Na nič sa nepýtať. Vôbec nič neskúmať, len jeho ústa a končekmi prstov vlasy a škrabkajúce strnisko. Nechcieť rozumieť. Netúžiť spoznať viac, než jeho chuť, teplo a vôňu.

Bez otázok. Bez konštatovaní. V malých dávkach. Relatívne pravidelne.

Len bozkávať.

Bez komplikácií...

1. Iný než januárový dážď

2007-01-29T20:49:00.000+01:00

Horúci august. Niekde na juhu Španielska tuším Alcocebre. Slnko praží, aj keď je už päť hodín popoludní. Nechce sa mi smažiť na pláži, vyberiem sa na tradičný stredňajší trh. Na sebe mám len tenké tielko, dlhú ľahučkú sukňu, ktorá ma pri chôdzi jemne šteklí na členkoch a príjemne víri vzduch okolo nôh obutých v remienkových sandálkach.

Uzučké uličky sú plné stánkov a ľudí a vlnia sa do kopca až k starému kláštoru. Sledujem tváre. Spokojné, opálené, španielske aj turistické. Žiadny stres, žiadny zhon. Na to, koľko je tam ľudí nepočuť žiadny hukotavý hluk, len spevavo šepkajúce hlasy. Motkám sa spolu s davom, sem tam sa pristavím pri stánku s farebnými šatkami, alebo štrngotavými náušnicami. Mám chuť zastoknúť si ružu do vlasov a pridať sa k tanečníkom, ktorí tancujú vášnivo bolestné flamenco na rohu starej budovy, ktorej polorozpadnutosť dokonale ladí s hudbou. Na chvíľku sa pristavím v málopočetnom kruhu, ktorý ich obklopuje. Napriek nešťastiu a bolesti, ktorú tanečníci vyjadrujú pohybom a zúfalstvu, ktoré počuť v hlase tmavej kyprej speváčky s výrazným profilom, sa jemne usmievam. Zrak sa mi stretne s vysokým opáleným mladíkom, ktorého tmavé kučery ako keby odrážali belosť jeho zubov, keď sa na mňa usmeje. Ten záblesk ma ochromí. Viem si predstaviť jeho hnedú ruku so štíhlymi prstami na bielej plachte vedľa mojej tváre. Úžasný kontrast. Nesklopím oči, opätujem úsmev.

Okolo mňa prechádza akýsi smiešny sprievod. Neveľký hlúčik klaunov a iných kreatúr ma donúti od neho odtrhnúť oči. Sú smiešni. Rozosmejem sa nahlas, otočím sa k miestu, kde predtým stál, ale už ho nevidím. Rozhliadam sa dookola, ešte ho chcem aspoň raz vidieť, aby som si na ten jeho úsmev vedela spomenúť, aj keď sa zo mňa stane vitálna pekne vráskavá babička. Tmavú kučeravú hlavu na zlomok sekundy zbadám vo farebnom klaunovskom virvare. Neváham a pohnem sa jeho smerom. Stále je niekoľko desiatok krokov predo mnou. Klauni trlieskajú a spievajú, vyškierajú sa na mňa a odpútavajú moju pozornosť. Zasa ho stratím. Dav ma unáša stále vyššie, až kým ma nedonesie k bráne kláštora, kde veselá bláznivá skupinka ako mávnutím čarovného prútika zmizne. Kučeravý mladík tam nie je. Cítim mierne sklamanie a v úplne poslednom stánku si kúpim ligotavý náramok za pár drobných.

Zdvíha sa vietor. Predavači začínajú rýchlo baliť svoj tovar, uličky sa vyľudňujú. Než sa stihnem spamätať, spustí sa silný lejak. Snažím sa schovať po bránou, ale jej maličká strieška ma neochráni. Obrovské kvapky so sykotom dopadajú na rozhorúčený chodník nad ktorým sa vznáša para, ktorá mi siaha takmer po kolená. Mám pocit, ako keby moja rozhorúčená pokožka smädne vpíjala každú minidávku chladivého dažďa. Vlasy sa mi lepia na ramená a na krk, každá desiata kvapka sa na chvíľku zahompáľa na mihalniciach a potom pristane na nose, alebo vrchnej pere a šteklí. Sukňa oťažieva. Jednou rukou chytím jej okraj, držím si ju nad kolenami, opriem sa o múrik, vyzujem sandálky, vezmem ich do druhej ruky. Tvár na moment nastavím uľavujúcemu prúdu vody. Chutí sladkokyslo, ale v očiach neštípe.

Ťapkajúc po hladkých rozhorúčených dlažobných kockách vychutnávajúc každé mierne ponorenie chodidla do každej malej mláčky pomaly kráčam dolu kopcom. Tanečníci odišli, hudba už nehrá, teraz rozohral svoj klopkajúci temperamentný koncert dážď za sprievodu občasného úderu hromu, ale ja mám chuť tancovať. Už nekráčam, ale skackám. Voda sa na mojom opálenom tele leskne ako keby som sa potrela meďou. Keď doskackám na nábrežie, dážď ustáva tak rýchlo, ako prišiel. More je pokojné, vyzerá skôr ako jazero. Chodníky sú ešte stále ako malé potôčiky. Ľudia vychádzajú z domov, aby sa nadýchali neopakovateľnej podažďovej vône. Som mokrá ako myš a dýcham s nimi. Raz chcem mať parfém, čo sa bude volať Španielska búrka. Slankavo pikantná, kvetinovo zemito korenisto osviežujúca a zároveň zmyslená...

Do apartmánu prídem zanechávajúc za sebou mokré odtlačky chodidiel, aby ma môj tajomný kučeravý krásavec mohol ľahšie vystopovať. Zatvorím za sebou dvere, zhodím zo seba mokré oblečenie. Vyžmýkam ho neskôr. Nalejem si pohár koňaku, čo u mňa nechali Beatriz a Manuel v predošlý večer. Cítim jemné cestičky, ktoré mi na chrbte zanechávajú blúdiace kvapky, ktoré stiekli zo strapatých kučier. Takéto mokré vyzerajú dlhšie. Zvyčajne pijem sangriu. Koňak nemám rada, ale teraz sa ho pomaly napijem a cítim, ako celou cestou až do žalúdka zanecháva jemne hrejivý pocit.

Následuje:
Iný východ slnka
Iné ráno

Svitá

2007-01-27T18:26:00.000+01:00

Mám niekoho, kto je ochotný a schopný počúvať, rozumieť, nesúdiť, nemudrovať, ale v prípade potreby aj úprimne a s láskou prefackať. Ďakujem, bolo treba.

Mám niekoho, kto vycíti, že ma bolí celé moje ja, ako keby ma niekto skopal na zemi a potom ešte opľul a vtedy zavolá a pýta sa, či je v hlavnom meste sneh a popisuje decká, ktoré sa sánkujú pod balkónom. Len preto, aby som neplakala.

Mám niekoho, kto keď sa pýtam prečo, povie: „Preto lebo stále čakáš od ľudí to čoho si pre nich schopná urobiť ty.“ Stále som naivná, stále som sa to nenaučila, že tak to proste nefunguje.
„To nie je o naivite.“ Tak teda o čom? „To je proste o tom, že si moc dobrá, a že veríš, že aj ostatní sú takí.“ Ja už taká nechcem byť. „Smola, budeš stále rovnaká. To proste zo seba nevytlčieš.“

Mám niekoho, kto mi povie, že ma má rád, lebo si ma môže vážiť za veľa vecí a koho si za ešte viac vecí vážim ja.

Mám niekoho iného, kto na otázku: „Máš víno a objatie?“ Odpovie: „Prídeš?“ A ja sa zoberiem a idem. Zabalená v mäkkej modrej deke na veľkom bielom gauči rozprávam a počúvam, zostanem do rána a ráno mi zavolá taxík na meno Gertrúda.

Prídem domov, vonku svitá a zrazu je všetko jasnejšie: „Zastav sa. Nerozdávaj sa. Premýšľaj. Nevolaj o pomoc, ale pomôž si. Vyberaj. Pýtaj sa. Bude dobre.“ Viem, že bude...

Objavy, straty, nálezy, lásky, nelásky, priateľstvá (naozajstné aj tie na dobu určitú), ticho, hluk, svetlo, tma, bolesť, rozkoš, smiech, plač, pohladenia, facky, zvítania, rozlúčky, narodenia, pohreby...

Zostať alebo odísť?
Hovoriť alebo počúvať?
Veriť alebo pochybovať?
Skončiť alebo pokračovať?
Plakať alebo sa smiať?
Chcieť alebo radšej nechcieť?

Mám neporiadok v sebe, ako po zimnom spánku.
Ako keď medvedík spí a okolo neho prebiehajú prudké zmeny a on sa zobudí do celkom iného sveta, ktorý nespoznáva.
Lenže ja som nespala a možno som mala.
Mala som spať a nepomáhať s upratovaním iným.
Oddýchnuť si od všetkých aj od seba.
Načerpať energiu, aby som poriadne upratala predovšetkým sama u seba.
Idem na to.

Na steny potom polepím nové obrázky. Vincentove.

A jar bude farebná, sľubujúca, voňavá, čistejšia...moja.

Pohladenie

2007-01-22T01:50:00.000+01:00

Posielam ti jedno pohladnie od víly.

Pomalé, horúce, takmer neviditeľné, jemné, celou dlaňou, po líci.

Viem, že si v poriadku.

Nepotrebuješ ho.

Len pre istotu.

Keby raz náhodou.

Pekne si ho ulož.

A až budeš zasa vyčerpaný, vycucaný

a budeš znieť tak zraniteľne ako dnes, neváhaj ho použiť.

Nič nezmení.

Nič nenapraví.

Nič neznamená.

Ale dobre padne.

Snáď...

Zrelá na útek

2007-01-19T11:07:00.000+01:00

Hlavné mesto mi začína byť pritesné.
Či skôr ja si začínam byť pritesná.
Nevládzem.
Koža mi je malá, mám pocit, že ma každú chvíľku roztrhne.
Od sebaľútosti.

Neviem kam a ako ďalej. Neviem s kým a prečo vlastne. Najradšej by som zdrhla. Už zasa. Preč. Ďaleko. Tam, kde ma nikto nepozná. Chcem sa túlať po uliciach, ktorých mená nie sú podstatné. Stretávať tváre, usmiate, nahnevané, premýšľajúce, ale hlavne neznáme.

Nájdem tam seba alebo nájdem niekoho? Chcem nájsť? Čo vlastne? Koho?

Neriešiť.
Nepremýšľať. Hlavne nepremýšľať.
Necítiť nič a k nikomu.
Netúžiť.
Nehanbiť sa.
Len tak byť.
Nebáť sa nikoho a ničoho.
Robiť všetko bez rozmyslu a kašlať na to, čo bude ráno.

Utiecť od duchov minulosti, ktorí na mňa z času na čas vyskočia spoza rohu, keď je to najmenej vhodné. Neukážu sa vtedy, keď sa cítim silná tak, že ma nikto a nič nerozhodí. Nie, oni to tak nerobia. Zaskočia ma nepripravenú, obnaženú, zraniteľnú. A prichádzajú v skupinkách. Nie každý zvlášť, aby som sa s nimi mohla pobiť a ten zápas vyhrať s nadhľadom, prípadne to uhrať na remízu a odísť so cťou. Zlomia ma, opľujú a tým ma potupia. Neznášam sa, keď som slabá.

Utekám pred nimi, alebo sama pred sebou? Od seba?
Potrebujem vypadnúť, alebo len studenú sprchu?
Prefackať, nech sa spamätám, alebo pritúliť, nech sa upokojím?
Ktovie. Možno najprv jedno a vzápätí druhé.

Cítim poníženie, keď sa mi chce plakať. Chcú ma príjemnú, veselú, silnú, upokojujúcu, rozosmievaciu, oporu, čarovnú vílu, ktorá vyrieši ich problémy a nemá vlastné. Takú ma poznajú. Iná ich privádzam do rozpakov. Otravuje ich počúvať. Sľubujem, už nebudem chcieť pohladenie, tužiť po pochopení. Prepáčte, že som obťažovala. To moje tu pre vás ale bude. Ale až sa vrátim. K sebe.

Trenažér

2007-01-17T01:58:00.000+01:00

Poslala som ho do péčka. Pred Vianocami. Lepšie povedané, povedala som mu, nech si trhne, keď nevie čo chce. A ak náhodou vie, tak to nevie povedať. Nepotrebujem počuť: "Mám ťa rád." Nie od niekoho, kto mi volá len hlboko v noci vo všelijakom stave, keď už kamoši odišli a on nemá do koho/čoho pichnúť...

Stačilo by mi: "Chcem ťa. Prídem, bude nám fajn. Odídem. Máš čas? Chuť?" Vtedy by som si aspoň mohla premyslieť, na čo vlastne chuť mám a na čo nie. Ale nie, to by bolo príliš zložité, teda vlastne jednoduché. Príliš priame. Príliš...

Musím uznať, že masáž od neho bola fantastická. Myslela som, že sa mu roztečiem pod rukami...ach ach. Aj sex s ním bol príjemný. Dobre, tak fakt dobrý. V posteli sa s ním dalo dokonca normálne rozprávať. Lenže potom už nie. Snaha bola. Ale nevedeli sme sa naladiť na rovnakú vlnovú dĺžku. V komunikácií. Nevadííí...

Ozval sa nedávno, že som na neho bola zlá, ale že ho mrzí, že ma nasral. Mám mäkké srdce, tak som teda povedala, že v pohode, a že som fakt mohla voliť jemnejšie slová.

A teraz sa ozval znova. Chce ma vidieť. A nie len to. Potrebuje trénovať masáž. Odvtedy (bolo to už skutočne dosť dávno) netrénoval...

Tak teda neviem. Ale vyzerám snáď ako trenažér?

Nedosiahnuteľný

2007-01-15T00:01:00.000+01:00

Patríš (k) inej. Ale do výstrihu mi pozeráš celkom nepokryte, ba až obdivne.

Požičala som ti Matkina. Mexickú vlnu. Ale na teba také triky neplatia, aj keď inšpirácia sa v tej knihe našla:

"V knižke som si prečítal jednu zaujímavú vec: "konverzácia je sex duší", čo si o tom myslíš?"

"Áno, sexujeme spolu uz dosť dlho, nechcela som ti to povedať, aby si sa nezľakol..."

"Dokelu, si mi to mala povedať, viac by som si to užíval, možno aj nejaký ten orgazmus by bol . Vzhľadom na to, že som to nevedel a nedal k tomu súhlas, by sa to dalo považovať za dušené znásilnenie. Vieš o tom? Si si vedomá následkov?"

"Miláčik, ale ty so mnou konverzuješ (sexuješ) dobrovoľne a rád."

"Tak, áno. A nebudem sa tváriť ako neviniatko, aj nejaký ten orgazmus bol."

"Hej? A to kedy? Povedz..."

"No ešte o mojich orgazmoch ti budem rozprávať..."

"O tých duševných... so mnou...o tie by si sa mohol podeliť."

"Jedno je isté, že sa mi s tebou konverzuje (duševne sexuje) dobre. Aj keď vzhľadom na toto zistenie, sa teraz cítim akosi neverne... Vieš kedy som zažil prvý dušený orgazmus? S tebou?
Keď sme sa v jednu sobotu spolu rozprávali deväť hodín a neskoro v noci, už sme sa chceli lúčiť, si sa ma spýtala na Slnečnice a ja som zistil, že sa ti páči Van Gogh, to bolo teda niečo... a potom sme sa nevedeli rozlúčiť až kým nezačalo svitať."

"To bola úžasná noc. Nebezpečne intenzívne."

"Veru, veľmi nebezpečne. Veľmi, veľmi..."

"Neboj sa ma..."

"Nebojím sa. Mal by som sa?"

"Možno by si mal. Povedal si trikrát veľmi..."

" Uhm..."

"Musím ísť. Maj sa krásne, ty môj nedosiahnuteľný sexuálne konverzačný parťák."

"Pa, ty moja bohyňa duševného sexu. Dúfam, že si opäť niekedy duševne zasúložime..."

Už sa teším. Škoda, že tá tvoja je určie milá, vtipná, inteligentná a pekná. Nemôžem ju ani demonštratívne neznášať. (...to som ale nahlas nepovedala.)

Nedosiahnuteľný si pre mňa.
Aspoň zatiaľ.
Ale som rada, že viem, že existuješ...
A ktovie, čo sa stane, keď mi prídeš tú knihu vrátiť...

And so it is
Just like you said it would be
Life goes easy on me
Most of the time
And so it is
The shorter story
No love, no glory
No hero in her sky

I can't take my eyes off of you...

And so it is
Just like you said it should be
We'll both forget the breeze
Most of the time
And so it is
The colder water
The blower's daughter
The pupil in denial

I can't take my eyes off of you...

Did I say that I loathe you?
Did I say that I want to
Leave it all behind?

I can't take my mind off of you...

'Til I find somebody new.

Očista

2007-01-14T00:00:00.000+01:00

Nalej mi niečo. Najlepšie biele víno. Irsai Oliver alebo niečo z Chille. Nech si nenalievam sama. To by som sa cítila ako alkoholik. A to snáď ešte nie som.

Bude mi stačiť jeden pohár? Alebo je treba rovno celú sedmičku?

Nechcem sa ožrať. Ale po víne to ide lepšie. Uvoľním sa. Zbavím sa napätia. Celý vankúš bude mokrý a ja sa zobudím ako znovuzrodená. Očistená. Voľná. S takým zvláštnym pocitom na hrudi pri nádychu. Takým, čo pripomína únavu, ale takú tú príjemnú.

Ako keď sa zobudím ráno po tom, čo som bola večer plávať nahá v jazere. Sama, len s hviezdami.

Cítim ho aj ráno po milovaní. Každý kúsok seba samej vnímam inak, ako večer. Som krajšia. Voniam nepopísateľne a som tou vôňou presiaknutá. A aj ranná káva chutí inakšie ako v predošlé ráno.

Tá vec na hrudi sa podobá pocitu po saune. Keď zo mňa stečie všetka bolesť svalov aj stres z ťažkého dňa, pokožka zvláčnie, horí, potom si uľaví studenou sprchou a ja sa zabalím do čistej plachty a na pár minút zaspím na ležadle. Nová. Zdravšia.

Tak mi nalej, alebo mi ublíž. Povedz niečo, čo zabolí. Žiadam to od teba len dnes. Tak mi pomôž. Prosím.

Nalej mi teda, alebo mi ublíž. Nech môžem plakať a nech sa ráno zobudím čistejšia.

Strach

2007-01-13T01:12:00.000+01:00

On zbožňuje jej vlasy. Od prvého momentu mal chuť sa ich dotýkať. Bola vtedy na rande s niekým iným. Ale on si ju našiel.

Ona krajšie oči ako tie jeho asi ešte nikdy nevidela. Horúce. Medové.

On: "Čo robíš?"

Ona: "Pozerám von oknom a nič tam nevidím, je tam tma. Poď von. Budeme sa bozkávať v parku."

On: "Ty si so mnou nikdy nechcela ísť, okrem toho, čo sme boli v lete v parku prvý a posledný krát. Bála si sa ma. A ja som sa ťa bál dotknúť, aby si neutiekla."

Ona: "Prečo si to myslíš?"

On: "A chcela si snáď?"

Ona: "Neviem, možno áno... Pekne si voňal. Prečo si myslíš, že by som nešla?"

On: "Lebo o mne vieš, že som zlý..."

Ona: "A to vadí?"

On: "...alebo sa bojím ja."

Dialóg

2007-01-12T15:18:00.000+01:00

On: "Niekedy vyzeráš ako elfka. Napríklad teraz..."
Ona: "A to je dobre, alebo zle...?"
On: (Úsmev. Ruku zaborí do jej vlasov tesne nad uchom. Palcom sa dotýka okraja ucha.)
Ona: "Pozeráš mi na uši?"
On: "...musím sa uistiť, z akého sveta prichádzaš a či sa nerozplynieš." (Perami získava dôkaz.)

Cukrík

2007-01-07T21:05:00.000+01:00

Bol raz jeden malý chlapček, žil niekde v hnusnej chatrči kdesi v Brazílií (alebo tak). Jeho rodina bola veľmi chudobná, ale spokojná. Bohužiaľ často nemali ani na chlieb. Jeho mamička mu však každé Vianoce kúpila cukrík.

Chlapček si ten cukrík častokrát opatroval aj niekoľko mesiacov, kým ho zjedol. Každý deň sa naň pozeral, každý deň premýšľal, či ho už zje, alebo ešte chvíľku počká. Odďaľoval pôžitok z chuti najviac, ako len vedel vydržať, pretože vedel, že ten cukrík má, že je len jeho, a že mu sladkosť neutečie. Po niekoľkých mesiacoch ho opatrne odbalil vycmúľal úplne do posledného náznaku sladkej chuti v ústach a tá chuť mu zostávala na jazyku ešte niekoľko dní. Nie, že by si neumýval zuby, ale jednoducho na tú chuť stále myslel a pri spomienke na ňu mu očká žiarili a už sa tešil na ďalšie Vianoce, pričom málokedy zabudol na ten deň, kedy cukrík zjedol, pretože to bol pre neho akýsi rituál. Všetky obaly si odkladal, a v čase, kedy nemal žiadny cukrík sa pozeral do škatuľky, v ktorej si ich opatroval a tešil sa z šuchotavých farebných papierikov. Každý jeden cukrík si vážil, ale v kútiku dušičky stále túžil po tom, aby mal takých cukríkov každý deň aj dvadsať.

Chlapcova mamička už bola stará a zrobená. Jedného dňa ju bez mihnutia oka vyhodili z práce s tým, že jej ako poslednú výplatu dali len niekoľko málo realov. Mamička bola zúfalá až tak, že aj tie posledné peniažky minula na lós. Šťastie si niekedy sadne aj na nešťastných a mamička vyhrala, stala sa milionárkou.

Spolu s chlapčekom a celou rodinou sa nasťahovali do pekného malého mesta, kde si kúpili veľký dom hneď vedľa obchodu so sladkosťami. Mamička vedela, že chlapček zbožňuje cukríky a tak mu každý deň dávala peniaze na to, aby si ich mohol kúpiť koľko len chcel. Plnila mu tak sny, ktoré pre ostatné deti z ich pôvodného bydliska zostali nesplniteľné. A chlapček si kupoval a kupoval. Zdalo sa, že je to najšťastnejší chlapček na svete.

Prvých pár dní zjedol každý deň dvadsať. Každý jeden si vychutnával, ako keby mal byť posledný. Po mesiaci mu už sladká chuť nebola veľmi vzácna, ale zo zvyku, alebo možno preto, lebo si to mohol dovoliť a mohol sa cítiť lepší ako jeho kamaráti, ktorí dostali len jeden cukrík na týždeň, stále si kupoval veľa veľa cukríkov. Trávil málo času s mamičkou aj s kamarátmi, lebo stále len nakupoval nové a nové cukríky a skladoval si ich v izbe. Chcel ich mať stále viac. Lenže každý vhodil do úst, pár krát ho tam poprevracal jazykom, a vypľul ho. O pár minút si do úst vložil cukrík s inou príchuťou. Aj ten vypľul, alebo ho pochrúmal a vrhol sa na ďalší. Tá chuť mu už bola príliš známa. Neskôr už získaval pocit, že všetky chutia rovnako. Papieriky rozhadzoval aj po zemi a potom po nich šliapal. A tak ho po čase cukríky zunovali. Bol už príliš unavený na to, aby každý len trošku oblizol a zahodil.

Namiesto ich nakupovania mal chuť zahrať si s kamarátmi futbal. Lenže tí ho už ani nespoznali, pretože chlapček od toľkých cukríkov stlstol a nevládal ani behať za loptou a nikto ho vo svojom družstve nechcel. Tak len stál pri plote ihriska, pozeral na kamarátov, ako sa veselo hrajú a ako si počas pauzy niektorí vychutnávajú ten svoj jeden cukrík, ktorý dostali od svojich chudobných rodičov na Vianoce. A závidel im tú žiaru v očkách a radosť zo sladkej chuti.

Potom mu vypadali zuby a rozprávky je koniec.

Nepoškvrnená

2007-01-06T00:18:00.000+01:00

...bola tá naša láska.
V poslednom čase na teba akosi častejšie myslím.
Nie, nechcem ťa späť.
Ani by som ťa už nevedela tak veľmi milovať, ako vtedy, než nás zničilo klamstvo, podvod, predtým, než si ochladol na mínus päťdesiat stupňov.

Len na teba myslím.
Alebo skôr na ten pocit.
Na prvé mierne plaché rozhovory, na tvoj smiech a privreté oči.
Na tvoju veľkú rukavicu, ktorú si mi navliekol na ruku, keď mi bola zima.
Na to, ako si veľa rozprával a ja som sa veľa smiala.
Na prvý bozk. Spontánny.
Bol si odvážny. Mäkko nežný.
Na to, ako si vzal medzi palec a ukazovák prameň mojich vlasov a povedal: "Toto som chcel urobiť od prvej chvíle, čo som ťa zbadal."

Nepoškvrnená bola tá naša láska.
Mladá. Skutočná.
Iskrivá, vášnivá, búrlivá, niekedy hlučná.
Trošičku naivná a preto nádherná.
Nebrzdená zbytočnou opatrnosťou,
zlou skúsenosťou,
strachom z intríg,
obavami z konšpirácií a podvodov.

Nepoškvrnená bola tá naša láska.
Možno spoznáme vášnivejšie, serióznejšie, hlbšie, dokonalejšie, takmer večné.
Ale ani keď sa ostrihám dohola, takú, ako bola práve tá naša už nezažijem.
Ani ty nie.
Nikdy.

...nepoškvrnenú.

Vôňa

2007-01-04T00:10:00.000+01:00

Vo vlasoch mi zostala vôňa.

Aj na líci.

Aj na čele.

Aj na obočí.

Aj na krku.

Aj na vankúši.

Aj na dlaniach.

Na tvojich je tiež.

Privoňaj.

Cítiš?

Vôňa nášho malého spoločného hriechu.

Presne takého, ktorý znamená nepatrné prekročenie hraníc smerom k zakázanému.

Presne takého, pre ktorý sa nedostanem do pekla.

Presne toho, pre ktorý nebudem cítiť vinu ani žiadny druh sklamania.

Neumyjem ho.

Ten náš hriešik maličký.

Až zajtra.

Dnešnú noc budem spať jemne opojená hriechom, ktorý vlastne nie je hriešny.

Má len jemne pikantnú príchuť.

Odchody

2007-01-03T16:17:00.000+01:00

Ľudia prichádzajú a odchádzajú.
Sú takí, ktorí keď odídu, zostane v nás akási zvláštna nezaplátateľná diera.
Ale sú aj takí, po ktorých odchode sa nám uľaví.
Smutné...?

Hlas

2007-01-03T02:22:00.000+01:00

Jeho hlas ma vzrušuje. Možno je to tým, za akých okolností sme sa spoznali. Možno je to tým, že som úchylná na hlasy, ku ktorým si viem predstaviť tvár...a niekedy to ani nie je nutné. Hlas stačí. Akonáhle ho počujem, zvlhnem. A dnes v noci to skončilo niečím úžasným.

Zavolá mi, tak ako už po niekoľký večer. Nezabudne spomenúť náš tajný bozk, na ktorý sme si prikázali zabudnúť. Rozoberáme nejakú strašne vážnu tému, nepáči sa mi, kam to zachádza a zjavne ani jemu nie, a tak, ako to on zvykne, zrazu preskočí z témy na tému a zaujíma sa o to, kde blúdia moje prstíky.

Prechytím slúchadlo do ľavej ruky a pravým prostredníkom si prechádzam po škáročke. On ako keby to cítil. Naviguje ma ako skúsený námorník. Ako keby vedel, čo robím. Zapájam už všetkých päť. Nemusím mu toho ani veľa povedať. Cítim to napätie. Som vzrušená, ako už dávno nie. Mám pocit, že ma roztrhne. Nemusí hovoriť veľa, ale slová dobre váži. Nedokážem zadržiavať vzdychy, nedokážem zastaviť príval pulzujúcej rozkoše. Vie to vycítiť a vnímam aj na diaľku jeho vzrušenie. Stačí mi vedieť, že je tam...a že vie, čo robím.

Nepočujem veľa vzdychov, ale viem, že si dokáže predstaviť, aké by to bolo byť pri mne a vidieť moju roztúženosť na vlastné oči. Akoby v diaľke zachytím jeho zrýchlený dych. Jeho hlas získava nezameniteľné zafarbenie, ktoré ma čím ďalej tým viac vzrušuje. Mení sa. Viem, kde a ako sa mám dotknúť, samej seba, aby som dospela tam, kam obaja, aj keď na diaľku, chceme dospieť. Netrvá mi to veľmi dlho a vyvrcholím za jeho neprítomnej prítomnosti. Možno o tom ani nevie...a možno to cíti.

Chvíľku nie som schopná slova, potom sa vydávam na ďalšiu výpravu po svojom tele. Skúmam vztýčené bradavky, prehmatávam zamatové stehná. Som hebká ako hodváb a každý letmý dotyk mojich vlhkých prstov na mne zanecháva horúcu stopu, takú žhavú, ako keby sa ma dotýkal on. Jeho slová ma privádzajú na pokraj neúnosnej a nezadržateľnej slasti. Prichádza známe napätie, aby sa mohlo uvoľniť vo vibráciách uvoľnenia.

Či je skutočný, alebo len prelud, ma momentálne nezaujíma. V mojej mysli mi pripravil krásnu chvíľku a aj keby som ho už nikdy nemala vidieť, spomienka na túto telefonickú eufóriu ma dokáže rozpáliť kedykoľvek...

Intuícia

2007-01-02T20:29:00.000+01:00

Milovala som ho. Dôverovala som mu. Úplne. Bola to chyba.

Prišli Vianoce. Na pár dní som musela opustiť naše spoločné hniezdočko a navštíviť rodinu. On strávil so svojimi rodičmi Štedrý večer. Na Štefana mal prísť za mnou. Aj prišiel. Bohatší o jedno telefónne číslo. Kamarátka. Spoznal ju, keď sa počas mojej neprítomnosti nudil a brázdil vody webových chatov. Čísla si vymenili, lebo jej mal pomôcť s hľadaním práce v hlavnom meste. Už vtedy, keď som sa to dozvedela, cítila som akési zovretie okolo srdiečka. Odohnala som ho. Nebudem predsa žiarlivá ženská. Keď povedal, že o nič nejde, tak o nič nejde.

V zime trávil stále viac času v práci. Ja vlastne tiež, okrem toho som sa ešte učila na skúšky a snažila sa dokončiť zariaďovanie bytu. On sa domov vracal neskoro v noci, a keď som ja odchádzala, ešte spal. Míňali sme sa. Víkendy sme trávili spolu. Ak sa to tak dá nazvať. Chcela som mu vynahradiť celý týždeň, ale on bol stále unavený. Rástol vo mne nepopísateľný strach a z jeho strany ma mrazil čudný chlad.

Začali chodiť smsky. Nepátrala som sa, kto píše, povedal mi to sám a ešte sa ospravedlňoval: "Veď ja nemôžem za to, že mi vypisuje, okrem toho, má frajera." Čo som mu na to mala povedať? Ako som mu mala vysvetliť, že dievča má teda sobotňajšie noci tráviť s tým svojím a toho môjho nechať mne?

Dusila som v sebe predtuchu. Nechcela som si pripustiť, že by mi intuícia našepkávala krutú pravdu.

V jeden večer musel odísť do práce, predtým sedel za počítačom. Povedal: "Píšem si s tou kamoškou, veď keď chceš, pokecaj s ňou." Bolo mi to nejako proti srsti, ale bola som zvedavá, čo je zač. Písalo sa s ňou celkom dobre, tvárila sa, ako keby sme boli najlepšie kamarátky,ale stále som mala zvláštny pocit, že na mňa niečo hrá. Stále mi dávala akési čudné rady a došlo mi, že miláčik sa jej asi zdôveruje s tým, aké máme problémy. Popravde som o niektorých ani netušila. Uznávam, bola som zažraná do povinností, mala som si viac všímať, ale aj tak som nerozumela, prečo to rieši s ňou a nie so mnou.

V ten semester sa mi veľmi nedarilo, už dvakrát som opakovala jednu skúšku, nevedela som, kam skôr skočiť. Deň pred posledným možným termínom mi povedal: "Neviem, či ťa ešte milujem." Prekvapilo ma to, na pár chvíľ som nemohla nabrať dych, aj keď som to tušila. Rozprávali sme sa o tom hodiny. Pýtala som sa ho, čo ho trápi, čo mu vadí, kde robíme chyby. Na žiadnu otázku konkrétne neodpovedal. Nespomenul ju. Skončil to tým, že to je asi len tým ťažkým obdobím, keď skončia skúšky a jemu hektické dni v práci, všetko bude ako predtým. Večer sme sa milovali a moje vnútro krvácalo.

Bolo to nádherné a strašné zároveň. Srdce mi pukalo, keď ma hladkal po krku a prechádzal nižšie. Cítila som, že ho strácam. Premohla ma bezmocnosť. Vpíjala som sa do jeho pier, chcela som sa do zásoby nabažiť jeho chuti a vône. Dotkla som sa každého miestečka jeho tela najprv rukami, potom perami. Chcela som si do končekov prstov vryť jeho teplo, do dlaní každý jeho nádych a výdych. Chcela som si navždy zapamatať ten pocit, keď ma napĺňal. Moje prsty sa zabárali do jeho vlasov a ramien, moje stehná obopínali jeho panvu v zúfalom kŕči. Chcela som, aby to trvalo večne, aby som ho nikdy nemusela pustiť. Pri orgazme som ho cítila tak blízko a predsa bol tak strašne ďaleko. Potom zaspal a ja som celú noc preplakala počúvajúc jeho pokojný pravidelný dych.

Bola som plná protichodných pocitov, keď sa ma dotýkal presne tak, ako som to mala najradšej. Cítila som z toho akúsi mechaniku, deficit citu. Chcela som dúfať, že má pravdu, a že toto je len povinná kríza, ktorú by sme museli skôr či neskôr prekonať, ale vedela som, že klamem samu seba.

O pár dní som sa zbalila a odišla. Prosil ma, aby som nešla. Musela som. Tesne predtým než som vypla počítač, po tom, čo som vyhľadala kontakt na sťahovaciu službu, prišiel mail. Od nej. Vraj jej je ľúto, ako to dopadlo, a že som fajn kočka, ale že ona vie lepšie ako ja, o čom to je. Že vie, čo on potrebuje, aj keď sa s ním ešte nestretla. Že ona by sa mu venovala stále. Že ona by robila všetko lepšie. Že vie, v čom robím chyby, a že on za to nemôže, ale ja. A že či by mi vadilo, keby s ním teraz chodila ona, a či by sme mohli byť kamošky.

Nevládala som ani odpovedať. Nevedela soom, či sa mám rehotať, alebo plakať. Mala som jej vysvetľovať, že v svojich sedemnástich rokoch, takmer bez skúseností nemá ani potuchu o mojom živote, a že môj súhlas veru nepotrebuje? Kamarátstvo? To snáď nie. Neviem, či bolo horšie to, že som to tušila možno ešte skôr než sa niečo vôbec stalo, alebo to, že to on zapieral, ale tá moja hnusná predtucha sa predsa len naplnila. Krútiac hlavou s hruďou plnou bolesti a sklamania som za sebou zabuchla dvere.

Dlho som ho nevidela. Oplakala som ho. Snažila som sa ho nenávidieť. Aby bolo jednoduchšie zabudnúť. Stretli sme sa asi o rok. Už to ako tak prebolelo. Sedeli sme pri pohári Irsai Oliver a on rozprával. Ako ho oklamala, ako ho zničila psychicky aj finančne. Ako si to zaslúžil, ako existuje nejaká rovnováha a ako ho mrzí, čo mi urobil, ale vrátilo sa mu to. Nehovorila som nič, len mi tiekli slzy. Zmývali dávnu bolesť. Vzal moju tvár do dlaní a palcami mi nežne prechádzal po slaných cestičkách, ktoré vytvorili na mojich lícach. "Odpusť mi, prosím. Viem, že budeš šťastná," povedal, a uzatvoril týmito slovami jednu kapitolu môjho života.

Odpustila som a viem, že budem šťastná. A učím sa lepšie načúvať intuícií. Viem, že keby som vtedy načúvala, asi by som nič nezmenila, ale možno mi niekedy pomôže predísť tým najväčším sklamaniam už len tým, že ma na ne pripraví.

Darček

2006-12-26T23:10:00.000+01:00

Sú veci, ktoré sa stávajú len v romantických filmoch s Meg Ryan a trápnych paperbackových bestselleroch. Tajní ctitelia, darčeky bez dát o odosielateľovi.

Keď sa to stane mne, tak tomu ani neverím. Hľadám v tom špinavosť. Hľadám v tom nebezpečenstvo...ale, čo ak je to také ružové, ako to vyzerá? Nezištné. Len tak. Aby potešilo.

Vraj vie kto som, ale ja ho nepoznám. Vie ako vyzerám, vie, kde bývam. Býva neďaleko domu mojich rodičov. Vie ako sa volám. Napísal mi párkrát. Potešil ma pár slovami v noci, keď som nemohla spať a keď mi bolo smutno.

Opäť sa ozval. Druhý sviatok vianočný. Som u našich na návšteve.
"Mám pre teba darček, len ešte musím vymyslieť, ako ho k tebe dostať."
Usmievam sa, neverím: "Veď niečo vymyslíš, keď už o mne tak veľa vieš..."
A ďalej sa nad tým nezamýšľam.
"Musím niečo zariadiť, ešte sa ti ozvem."

Pozerám film v obývačke. Zrazu počujem ťuknutie na schodoch. Že by sa vracal brat z rande? Ale dvere sa neotvárajú. Cítim motýliky v brušku, tuším, čo za zvuky to tam bolo. Päť minút počkám, nechcem skaziť tajomné čaro. Otvorím schránku a vypadne na mňa obal s DVDčkami. Hneď zisťujem, čo je na nich: Perinbaba a Tri oriešky pre Popolušku.

"Teraz vždy keď v telke uvidíš tieto rozprávky, spomenieš si na jedného cvoka, čo ti ich na Vianoce daroval na DVD a tajne ti ich vhodil do schránky."

Anjel

2006-12-24T00:05:00.000+01:00

Doteraz som ti ja dávala darčeky také trošku infantilne romantické plyšové mierne gýčovité. Veď sme si sľúbili, že keď budeme starí a už nás nikto nebude chcieť, tak sa vezmeme a dožijeme naše životy spoločne. Sem tam ma voláš "moja nastávajúca" a moju mamičku "budúca svokra". Vždy ma to pobaví.

Ty si ma na Vianoce zvyčajne obdaril niečím sladkým so slovami: "Oslaď si život, moja nastávajúca. Keď budeme starí a svoji, tak ti ho už budem len strpčovať."

Tento rok som ti darovala otvárač na pivo s magnetkou. Čistá praktičnosť, stala sa zo mňa víla realistka: "To aby si si bol vedomý toho, že aj tá naša budúca láska a manželstvo zovšednie a to pivčo bude jedným z mála tvojich potešení,lebo už ani ten sex nebude to, čo býval..."

Ty si mi ale dal anjelika strážneho a veľmi vážne si povedal: "To aby sa mal o teba kto starať, keď ja nebudem na blízku."

Oči mi zvlhli od dojatia a srdiečko mi stisla akási čudná tieseň z tej predstavy... "Nebude na blízku? Ako to? Prečo...? Prečo by nemal byť? Nechcem!"

Si totiž skutočný priateľ...

Dohola

2006-12-23T14:42:00.000+01:00

Vlasy sú nositeľmi minulosti. Sú ako denník. Čo vlas, to príbeh. Niektorý dlhší iný kratší. Niektorý tmavší, iný bledší. Jeden celkom zdravý, iný zničený nešetrným zaobchádzaním, snahou o skrášlenie, o zmenu jeho farby, štruktúry, poznačený smogom, počasím, skúsenosťou. Z času na čas niektorý vypadne do zabudnutia. Nahradí ho nový. Deje sa to postupne.

Niekedy mám chuť, otrihať sa dohola. Urýchliť proces obnovy. Začať úplne odznova. S holou lebkou, čistou pokožkou. Úplne zabudnúť.
Škoda, že korienky si pamätajú všetko. Vyrastú z nich možno na pohľad zdravšie vlasy, iné príbehy, ale vyrástli z rovnakej podstaty a čas a život na nich znovu zanechá stopy. Možno ešte hlbšie...

Zakázané ovocie

2006-12-23T02:53:00.000+01:00

Nálada skvelá. Víno ešte lepšie, biele, ľahké, pitné, oslobodzujúce. Rozhovor uvoľnený. On síce nepije, ale pozorne sleduje ako prikladám pery k poháru.

Hráme biliard. Firma platí všetko. Kolegovia postupne odchádzajú. Laškovne mu fúkam do ucha, keď mieri tágom, chce schovať čiernu. Takmer pretrhne plátno. Guľa vyletí zo stola a s hrmotom padá na dlažbu.

Vyhrala som. Úprimne ma výhra teší, natešene skackám okolo stola. V miestnosti už nikto nie je. Neviem ako dlho. V rádiu už nerozprávajú...

Čupnem si. Prichádza ku mne, podáva mi ruku, dvíha ma, objíma ma. Cítim ako vonia.
"Neodchádzaj," počujem sa.
"Vrátim sa...o pár mesiacov," šepká mi do vlasov hladkajúc ma po chrbáte.
"Preboha, to nesmieš..." zahučí mi v hlave. Neskoro. Jeho ruky už sú pod mojim tričkom. Horúci vzrušujúci dych cítim na krku, pri uchu, na perách. Palcami prejde tesne pod okrajom mojich džínsov. Vlhnem. Točí sa mi hlava. Prsty zabáram do jeho hustých vlasov naplno si uvedomujúc, že hocikedy môže niektorý zo spolupracovníkov dostať chuť na minerálku a prísť si po ňu do baru, ktorý je pár metrov za stolom. Ani neviem ako, už ležím na biliardovom stole a rozohrávame celkom iný druh hry.

K raňajkám prichádzam predposledná, posledný je on. Neviem, kam mám pozerať, už som vytriezvela. Náhodou sa naše oči stretnú. V miestnosti plnej ľudí cítim neuveriteľnú iskrivú silu spoločného tajomstva, nohavičky mi mierne zvlhnú. Zdvihnem ľavé obočie a pravý kútik úst, on sa usmeje a ja mám chuť vyzuť si topánku a chodidlom opäť vyvolať tvrdnúcu reakciu, ktorú si veľmi živo pamätám z predošlej noci.

O tri mesiace sa stretávame v mojej kancelárií. Dovtedy sme komunikovali len zbežne, cez firmený e-mail. Potrebujem s niečím pomôcť. Nakloní sa cez moje rameno, strniskom sa mierne obtrie o moje líce, zacítim tú známu vôňu a v lone cítim šteklenie. Prichádza spolusediaca kolegyňa aj s riaditeľom. Odtiahne sa. Tí dvaja o niečom živo diskutujú. Pýtajú sa na jeho názor, ja mu pozerám priamo do očí, zdvihnem ľavé obočie a pravý kútik úst. V jeho očiach čítam, že vie, na čo myslím a mimovoľne si dlane spojí vo výške rozkroku. Na otázku odpovie len:"Súhlasím."

Riaditeľ sa pýta na názor mňa, prepočula som otázku a netuším o akej téme je vlastne reč.
"Ospravedlnťe ma na chvíľku, prosím." Krútiac zadkom prechádzam okolo neho, prehodím si vlasy cez rameno, aby cítil vôňu, ktorú tiež určite veľmi dobre pozná. Zhlboka sa nadýchne. Napätie by sa dalo krájať. Bradavky mi stuhnú, zrýchlim krok, zatváram za sebou dvere toalety a tam mi už nedá veľkú námahu privodiť si spomienku na moje víťazné biliardové ťaženie a k podobnému pocitu uvolnenia, aký som mala vtedy si dopomôžem rukou.

Vraciam sa spokojná. On je ešte stále v našej kancelárií, riaditeľ už odišiel, kolegyňa sa pýta, či si dám kávu. Samozrejme, že si dám. Zostávam s ním na pár minút sama. Ukazovákom mu prejdem po spodnej pere, oblizne mi ho a z jeho prekvapeného pohľadu vycítim, že vie...

Vracia sa kolegyňa s kávou, minú sa medzi dverami a ja na neho ešte s úsmevom zvolám:
"Ďakujem."

Splním ti sen o víle

2006-12-22T18:00:00.000+01:00

Chceš sa len tak túlať nekomplikovaným svetom, ale tým, že ho nechceš komplikovať, ho jednoduchším neurobíš. Skôr naopak.

Chceš sa pohrávať (alebo zahrávať) bez zodpovednosti za tie hry, ale pritom za ne až príliš úzkostlivo zodpovednosť preberáš.

Chceš dôverovať, ale pritom o pravdu nestojíš. Súhlasím, pravda je relatívna.

Chceš oheň, ale vzápätí ho vystrašene hasíš.

Chceš byť sviňa, ale oči ťa prezrádzajú.

Chceš vymyslenú krajinu fantázie, ale odmietaš sa predstavivosti odovzdať natoľko, aby si sa vzdal hmatateľnej ochutnateľnej reality.

Chceš najviac to, čo nemôžeš mať, lebo si človek a ešte k tomu muž.

A preto ti teraz darujem túto netradičnú vílu.

Vyzerá krehko, ale nezlomí ju ani víchrica. Dlhý čas jej éterickej existencie ju naučil prekonávať útoky citových démonov.

Staraj sa o ňu, ale pozor, prehnaná ochrana môže zabíjať. Ona sa bude starať o teba spôsobom sebe vlastným. Keď ti bude smutno, pohladí ťa po vlasoch, keď budeš robiť hovadiny, prefacká ťa kúzelnou úprimnosťou.

Buď jej dobrým priateľom a ona sa ti za to odvďačí. Dovolí ti nadýchnuť sa omamnej vône jej vlasov, ktorá ťa pošteklí. To nemôže každý. Zmýva ich zázračný rozprávkový dážď. Jej horúce pery zahoja tvoje rany. Aspoň na moment. Sú potreté medom z lúčnych kvetov.

Máš náruč plnú tepla, ak jej štipku toho tepla daruješ, keď bude utekať pred chladným svetom, zaspieva ti uspávanku, keď nebudeš chcieť spať sám.

Nie je z tvojho sveta, ale predsa mu nie je až taká vzdialená, ako by si si mohol myslieť.

V istom zmysle ti patrí, ale úplne tvoja nikdy nebude. A ty si pri nej voľný rovnakým spôsobom.

Možno sa jej budeš trochu báť, veď tancovala bosá pri splne s bosorkami. Ale ona ti svojimi kúzlami neublíži ani ťa nespúta. Chce ti len trochu počarovať a vdýchnuť ti do ucha trošku snovej eufórie.

Takú ju predsa chceš.