1. Iný než januárový dážď

Horúci august. Niekde na juhu Španielska tuším Alcocebre. Slnko praží, aj keď je už päť hodín popoludní. Nechce sa mi smažiť na pláži, vyberiem sa na tradičný stredňajší trh. Na sebe mám len tenké tielko, dlhú ľahučkú sukňu, ktorá ma pri chôdzi jemne šteklí na členkoch a príjemne víri vzduch okolo nôh obutých v remienkových sandálkach.

Uzučké uličky sú plné stánkov a ľudí a vlnia sa do kopca až k starému kláštoru. Sledujem tváre. Spokojné, opálené, španielske aj turistické. Žiadny stres, žiadny zhon. Na to, koľko je tam ľudí nepočuť žiadny hukotavý hluk, len spevavo šepkajúce hlasy. Motkám sa spolu s davom, sem tam sa pristavím pri stánku s farebnými šatkami, alebo štrngotavými náušnicami. Mám chuť zastoknúť si ružu do vlasov a pridať sa k tanečníkom, ktorí tancujú vášnivo bolestné flamenco na rohu starej budovy, ktorej polorozpadnutosť dokonale ladí s hudbou. Na chvíľku sa pristavím v málopočetnom kruhu, ktorý ich obklopuje. Napriek nešťastiu a bolesti, ktorú tanečníci vyjadrujú pohybom a zúfalstvu, ktoré počuť v hlase tmavej kyprej speváčky s výrazným profilom, sa jemne usmievam. Zrak sa mi stretne s vysokým opáleným mladíkom, ktorého tmavé kučery ako keby odrážali belosť jeho zubov, keď sa na mňa usmeje. Ten záblesk ma ochromí. Viem si predstaviť jeho hnedú ruku so štíhlymi prstami na bielej plachte vedľa mojej tváre. Úžasný kontrast. Nesklopím oči, opätujem úsmev.

Okolo mňa prechádza akýsi smiešny sprievod. Neveľký hlúčik klaunov a iných kreatúr ma donúti od neho odtrhnúť oči. Sú smiešni. Rozosmejem sa nahlas, otočím sa k miestu, kde predtým stál, ale už ho nevidím. Rozhliadam sa dookola, ešte ho chcem aspoň raz vidieť, aby som si na ten jeho úsmev vedela spomenúť, aj keď sa zo mňa stane vitálna pekne vráskavá babička. Tmavú kučeravú hlavu na zlomok sekundy zbadám vo farebnom klaunovskom virvare. Neváham a pohnem sa jeho smerom. Stále je niekoľko desiatok krokov predo mnou. Klauni trlieskajú a spievajú, vyškierajú sa na mňa a odpútavajú moju pozornosť. Zasa ho stratím. Dav ma unáša stále vyššie, až kým ma nedonesie k bráne kláštora, kde veselá bláznivá skupinka ako mávnutím čarovného prútika zmizne. Kučeravý mladík tam nie je. Cítim mierne sklamanie a v úplne poslednom stánku si kúpim ligotavý náramok za pár drobných.

Zdvíha sa vietor. Predavači začínajú rýchlo baliť svoj tovar, uličky sa vyľudňujú. Než sa stihnem spamätať, spustí sa silný lejak. Snažím sa schovať po bránou, ale jej maličká strieška ma neochráni. Obrovské kvapky so sykotom dopadajú na rozhorúčený chodník nad ktorým sa vznáša para, ktorá mi siaha takmer po kolená. Mám pocit, ako keby moja rozhorúčená pokožka smädne vpíjala každú minidávku chladivého dažďa. Vlasy sa mi lepia na ramená a na krk, každá desiata kvapka sa na chvíľku zahompáľa na mihalniciach a potom pristane na nose, alebo vrchnej pere a šteklí. Sukňa oťažieva. Jednou rukou chytím jej okraj, držím si ju nad kolenami, opriem sa o múrik, vyzujem sandálky, vezmem ich do druhej ruky. Tvár na moment nastavím uľavujúcemu prúdu vody. Chutí sladkokyslo, ale v očiach neštípe.

Ťapkajúc po hladkých rozhorúčených dlažobných kockách vychutnávajúc každé mierne ponorenie chodidla do každej malej mláčky pomaly kráčam dolu kopcom. Tanečníci odišli, hudba už nehrá, teraz rozohral svoj klopkajúci temperamentný koncert dážď za sprievodu občasného úderu hromu, ale ja mám chuť tancovať. Už nekráčam, ale skackám. Voda sa na mojom opálenom tele leskne ako keby som sa potrela meďou. Keď doskackám na nábrežie, dážď ustáva tak rýchlo, ako prišiel. More je pokojné, vyzerá skôr ako jazero. Chodníky sú ešte stále ako malé potôčiky. Ľudia vychádzajú z domov, aby sa nadýchali neopakovateľnej podažďovej vône. Som mokrá ako myš a dýcham s nimi. Raz chcem mať parfém, čo sa bude volať Španielska búrka. Slankavo pikantná, kvetinovo zemito korenisto osviežujúca a zároveň zmyslená...

Do apartmánu prídem zanechávajúc za sebou mokré odtlačky chodidiel, aby ma môj tajomný kučeravý krásavec mohol ľahšie vystopovať. Zatvorím za sebou dvere, zhodím zo seba mokré oblečenie. Vyžmýkam ho neskôr. Nalejem si pohár koňaku, čo u mňa nechali Beatriz a Manuel v predošlý večer. Cítim jemné cestičky, ktoré mi na chrbte zanechávajú blúdiace kvapky, ktoré stiekli zo strapatých kučier. Takéto mokré vyzerajú dlhšie. Zvyčajne pijem sangriu. Koňak nemám rada, ale teraz sa ho pomaly napijem a cítim, ako celou cestou až do žalúdka zanecháva jemne hrejivý pocit.

Následuje:
Iný východ slnka
Iné ráno