Výlet

Mám neodolateľnú chuť vybrať sa na výlet. Spontánny road trip.

Ja, autíčko, muzička a niekto veľmi príjemný a mužný po mojom boku. Len tak ísť, nevedieť kam. Na križovatke odbočiť tam, kde krajšie kvitnú stromy. Bliakať naplno a neznesiteľne falošne nejakú letnú odrhovačku, alebo starý hit, ktorý sa spája s horúcimi spomienkami. Striedať sa pri volante a keď práve nebudem šoférovať, vyložím si bosé nohy na palubovku. Otvoriť naplno okná a nechať vietor, nech si s vlasmi robí čo chce a potom sa smiať na svojom bosoráckom účese.

Pri ceste si kúpiť ovocie a potom nájsť lúku plnú púpav a sedmokrások a tam všetko zjesť. S plnými bruchami sa vyvaliť na trávu a nevnímať nič, len slnečné lúče na bledej pokožke a krutú pohodu. Takmer zaspať a prebudiť sa na šteklenie trávy na chodidle.

Vyberať si najkľukatejšie cestičky. Užívať si jazdu alejou. Dýchať zhlboka, nasávať vône rôznych miest a skladať si z nich vnemovú mozaiku, ktorú si pripomeniem vždy, keď mi bude smutno, alebo zima. Potom ma zahreje.

Vychutnávať západ slnka a pozorovať ako svet mení farby. Potom vypnúť rádio a počúvať to ticho, ktorého tóny počuť, keď sa deň pomaly chystá zaspať a prenechať javisko tmavomodrej noci. Tú stráviť v prvom hoteli, ktorý stretneme. Objednať šampanské, tancovať pri otvorenom okne nahí a premilovať takmer celú noc. Ráno s kruhmi pod očami, ale napriek tomu plní energie totálne vyjesť švédske stoly hotela a vrecká si s rehotom napchať jablkami. Tie potom na ceste chrúmať a užívať si voľnosť, blízkosť a nepremýšľať o tom, čo bude zajtra.

Toto chcem.

Básnička

vznikala táto básnička,
keď chcela som byť opäť maličká
dnes uprostred lúky tancujem nahá
a túžim, aby si ma volal „drahá“

táto básnička vznikala,
namiesto toho, aby som plakala
chlipkám si teraz sama vodku s džúsom
a šeptom do tmy kričím: “tu som!“

vznikala básnička táto
keď po kolená siahalo mi blato
ten humus zvaný samota
a opantávala ma divná trápna clivota

básničku písala som, na lopatkách šteklili ma vlasy

a hľadala som všade naokolo chyby krásy

tichučký lomoz šarapatí v hlave

tak sama som a predsa v dave

vznik hlúpej básne bol len z núdze cnosť
začína ma v snoch strašiť blízka budúcnosť
už ani sama neviem za čím smútim
cítim, že cestou života sa rútim
prirýchlo

Starostlivosť

Prepínam naslepo. Útržky rôznych filmov a programov skladajú nový neopozeraný príbeh. Zastaví ma až zvláštna atmosféra nejakého ázijského filmu.

On a ona v byte zariadenom minimalisticky do červeno čierna. On ju opiera o červenú stenu. Vidím len jeho chrbát, tmavé rovné vlasy, a jej nohy ovinuté okolo jeho drieku. Milujú sa postojačky. Nenásytne. Vášnivo. Živočíšne, ale s citom. Ona ovíja ruky okolo jeho krku ako keď sa užovky navinú na konár. Prsty zabára do jeho vlasov, pery z času na čas prisaje na jeho šiju. Pohyby naberajú na rýchlosti. Ich telá sa lesknú potom a po poslednom najsilnejšom vzdychu vyčerpane klesajú na posteľ.

Strih.

Ešte stále sú nahí. On jej pozerá priamo do očí, jednou rukou ju hladí po tvári a v druhej drží fén a suší jej vlasy. Ona vyzerá ako malé dievčatko. Výraz jej tváre naznačuje úplné odovzdanie, jeho dotyky zasa nežnú starostlivosť.

Vtedy si uvedomím, že si už ani nepamätám, kedy sa o mňa naposledy niekto takto láskavo staral. Po milovaní. Pred ním. Či len tak bez sexu.

Radšej vypínam telku a idem spať.

Dobrú noc, víla a...snívaj.

Prednarodeninová

sníva tvoje nahé ja
len ty trpíš nespavosťou
zahalená len zbytočnou cnosťou
ako vtedy
naposledy
keď chcela si dať pusu
ako dvere autobusu
no trafila si vedľa
tak ako tá jedľa

nedostala si sa do raja

hnusná pachuť pery skriví
taká tá, čo smútok živí
a keď kvitnú sedmokrásky
potrebuješ štipku lásky
a dve kocky čokolády
takej, čo má riadne grády

dnes máš pocit, že si stará
náhle zhasla svätožiara
skapala skrytá svätica
a narodeninová kytica
sotí ťa tam, kde ešte nechceš byť
zauzlíš tenučkú zlatú niť
spletenú z vlákien prázdnych slov
tým uzlom začne snová šou
čo zatieni aj jasný spln
vrhneš sa do vábivých vĺn
sebaklamu