4. Iné stretnutie

Stoličky v tej kaviarni sú také pohodlné, ako vyzerajú. Oranžová markíza vytvára príjemný polotieň. Svetlo, ktoré prepúšťa je tiež oranžové. Teplé ako východ slnka, ktorý som pozorovala. S tebou a zároveň bez teba. Usadená čelom k moru v najnenápadnejšom rohu terasy, vedľa ktorého už pokračuje chodník do mesta, mám pocit, že napriek tomu, že tu som, tu sedím, tu sa mi ranný slaný vietor hrá s okrajom šiat a moje bosé chodidlá cítia ešte stále mierne chladnú dlažbu, tu vlastne nie som. Pozorujem sa ako keby od vedľajšieho stola. A vidím svoju hlavu a vidím aj do nej. Tak inak. Tak zvonku. Nezainteresovane. Necítim radosť, smútok, dojatie, únavu, hlad. Vlastne jediné, čo cítim, je neuveriteľný smäd. Prišiel rýchlo. Dobre, že som v kaviarni. Aj sympatický opálený čašník s výstavným chrupom prišiel na španielske pomery rýchlo. Našťastie. Inak by som mu tam asi namieste uschla a neviem, ako by si so mnou takou uschnutou poradil. So zvláštnym úsmevom pozerajúc na moje nahé nohy mi popraje dobré ráno a pýta sa, čo si dám. Moje vyprahnuté telo si po španielsky vypýta veľké presso s mliekom a liter vody. Jeho úsmev ešte viac zozvláštnie a ticho podotkne: „Aaa, chica tiene sed...“ ale moje telo už na neho nepozerá, to len to moje vedľa sediace ja zaregistruje jeho poznámku.

Až teraz si všímam, že mám krížom cez seba prehodenú tú malú taštičku na tenkej vyšívanej šnúrke, čo mi darovala Bea. Nemám topánky, ale mám taštičku. Musím vyzerať šibnuto alebo opito. Šibnutá strapatá bosá bleduľa s maličkou taštičkou túžiaca po kofeíne niečo krátko po svitaní. Asi si ten fešák za barom ťuká po čele mysliac si: „Loca, simplemente loca..“ Keďže telefón nemám, nosím v taštičke len pár drobných. Zídu sa. Pri chôdzi eurá štrngocú a preto ich nemôžem nosiť zastrčené v nohavičkách, ktoré pri mori aj tak väčšinou nenosím. Nie z frajeriny, ale pre ten pocit slobody. V duchu ďakujem Beatriz za tú malú milú pozornosť a aj tomu zvláštnemu tranzu, s ktorým som opúšťala byt, a ktorý mi našepkal zobrať si ju so sebou. Môj úsmev totiž takto zavčasu nebýva dostatočne očarujúci na to, aby som ho mohla skúsiť vymeniť za občerstvenie. Tú kávičku a vodičku by som si musela asi odpracovať, alebo by som musela veľmi rýchlo zutekať, čo by naboso bolo asi celkom zaujímavé.

Moje oddelené ja sa nado mnou kruto a sarkasticky smeje. Po prvom dúšku vody sa však vracia naspäť do môjho tela. Pohár nepoužijem. Fľašu zvládam na dva nádychy. Mám pocit, že sa utopím, ale nedokážem piť pomalšie. S vodou sa do mňa vstrebávam aj ja sama. Už sa zasa cítim doma vo svojej koži. Vzduch sa začína otepľovať, ale ešte nie je príliš horúco na to kafé. Nemám ani potuchy, koľko je hodín. Zvyčajne pijem kávu veľmi rýchlo. Dnes ráno to nejde. Tak vychutnávam. V duchu si s tebou pripijem na iné dobré ráno. V rovnakom momente si prikazujem aspoň pre dnešok už na teba nemyslieť. Dosť bolo sebatrýzne. Na pár chvíľ.

Pozorujem prebúdzajúcu sa pláž. Prvé prichádzajú mamičky s deťmi. Natierajú ich hustými opaľovacími krémami, po ktorých na ich malých telíčkach zostávajú biele šmuhy. Deti vyzbrojené nafukovacím všeličím sa s nevinnou a neskrývanou radosťou vrhajú do vody. Mamy ich z dostatočnej blízkosti strážia a usmievajú sa.

Ešte stále je všade naokolo ranné ticho, ktoré preruší až hudba, čo sa ozve zvnútra kaviarne. Niečo rytmické, temperamentné. Vyruší ma. Mierne sa zamračím a kávu popíjam o niečo rýchlejšie. Do kaviarne príde druhý hosť. Nahlas sa zdraví s čašníkom, tuším ho oslovuje Pedro. Smejú sa. Už sa tu necítim dobre. Kývam na Pedra, pýtam si účet. Hneď ako ho prinesie, vstávam, v taštičke chvíľku hľadám mince tých správnych hodnôt. Ešte nie som zvyknutá. Na stole nechávam peniaze a chcem odísť.

Hneď vedľa mňa, už mimo terasy, na chodníku do mesta, zaparkuje malá motorka. Ani neviem prečo zostanem stáť a čučím na muža a ženu, čo zosadli. Vlastne pozerám len na ich telá, markíza mi zakrýva výhľad do ich tvárí. Hneď ako zliezli, hladne sa na seba nalepili a teraz sa objímajú otočení bokom ku mne. Asi sa aj bozkávajú. Takto skoro ráno, v týchto zemepisných šírkachje to zvláštne. Možno sa celú noc milovali v olivovom háji na plachte, ktorú ona tajne odniesla z domu svojich prísnych rodičov. Potom sa do tej plachty zabalili. Noc bola horúca a ich telá tiež. Túlili sa k sebe, on sa hral s jej vlasmi, sem tam k nim priložil pery a vdýchol do nich teplý vlhký vzduch. Ona mu prstami prechádzala po obočí, po kontúre nosa, obkresľovala oblúčiky jeho pier a mihalnicami ho šteklila na líci.

Obaja sú oblečení v bielom, ich opálená pokožka tak vyzerá ešte tmavšia. Jej ruky blúdia po jeho krku, bedrami sú k sebe tesne pritlačení. On má pekné šľachovité predlaktia a dlane veľké a dlho prsty odvážne. Nadvíha nimi okraj jej trička a pravá ruka zablúdi hlboko do jej nohavíc. Stojím tam ako prikovaná. Krásne a dokonalé ako gýčovité fotky v pubertiackych časopisoch. Len s menšou dávkou gýču a väčším podielom reality a vzrušenia z priameho prenosu. Pripadám si úchylne. Zvláštne sa hanbím, ale nemôžem sa ani pohnúť. Možno sa bojím, že keď urobím nejaký pohyb, tak ich vyplaším a prestanú. Neviem, ako dlho tam tak stojím a pozorujem ich. Na rukách mám husiu kožu. Srdce mi začne biť tak, že ho možno počujú aj oni. Je to možné? Takto ma rozhodí pár bozkávajúci sa skoro ráno na ulici?

Rýchlo zažmurkám, ako keby mi to malo pomôcť k tomu, aby som sa spamätala. Potichu a opatrne, aby si ma nevšimli, obídem niekoľko stolov a cez pláž, ktorá hraničí s terasou širokým oblúkom prejdem okolo nich. Piesok už začína páliť, tak zrýchlim, zastavím sa až na chodníku. Nedá mi to, a otočím sa. Stojím od nich dosť ďaleko na to, aby im to nebolo podozrivé, ale som dosť blízko na to, aby som ich mala na dohľad. Musím sa na nich pozrieť. Naposledy.

Už sa nebozkávajú, stoja v nehybnom pevnom objatí. Ako dve biele sochy s tmavými hlavami. Tá jeho je kučeravá a v momente, ako si tento fakt stihnem uvedomiť, jemne sa natočí smerom ku mne. Jeho líce s tieňom strniska zostáva pritisnuté k jej tvári. Oči má dokorán otvorené a ja ho spoznávam. Neusmeje sa. Dnes nie. Očami zostáva zapichnutý v mojich. Ani ja sa neodvrátim. Jeho ľavá ruka sa pomaličky presúva nahor po jej chrbte a tesne nad jej lopatkami zastaví a neústupčivo pozerajúc do mojej tváre jemne zdvihne prsty, ako keby nimi prebehol po strunách gitary. Naprázdno prehltnem, mám pocit, ako keby mi na hlave pristála veľká ťažká čierna vrana. V duchu sa ju snažím striasť silou vôle. Podarí sa. Prudko sa otočím. Hučí mi v spánkoch. Zatočí sa mi hlava. Čo sa to so mnou deje? Uriekol ma tým svojím zvláštne kruto krásnym pohľadom? Rýchlym krokom kráčam približne tým smerom, kde si myslím, že stojí apartmán, v ktorom bývam.

Predchádza:

3. Iné ráno

2. Iný východ slnka

1. Iný než januárový dážď