pondelok, februára 5

3. Iné ráno


Minúty s spájajú do hodín. Hodiny miznú v dňoch. Dni sa neuveriteľne rýchlo spájajú do týždňov, týždne do mesiacov. Mesiace pozvoľna umierajú v rokoch. Nestíham.


Pred rokom som s tebou ležala pod malým paplónom v posteli lacného hotelana okraji Bratislavy. Nevadil mi výhľad na plechové gýčovito vysvietené nákupné centrum. Neprekážalo mi ťukanie neviem čoho na plechovú strechu otrasnej búdky po naším oknom, naše škvŕkajúce žalúdky, ani opitý spev ostatných hostí kdesi na piatom poschodí.


Túlila som sa k tebe. Bol si horúci ako radiátor počas vrcholu vykurovacej sezóny. Cítila som sa bezpečne. Prsty som mala zamotané v tvojich vlasoch. Zakuklené ako priadky morušové. Mala som pocit, že to nikdy neskončí. Chcela som tomu veriť, aj keď som tušila, že tá predstava je postavená na iracionálnych základoch a naivných predstavách. Mojich, ale možno viac tvojich. Vedela som to. Nepripúšťala som si to. Nie v tú noc. Prečo aj?

Nenechal si ma zaspať na dlhšie ako na pár minút a ja som ti za to bola vďačná. Nechcela som spať. Mala som ťa pre seba len na pár dní a na ešte menej nocí. Bola by škoda prespať ich.

Cez deň sme prešli desiatky kilometrov. S rehotom sme sa navzájom hádzali do jazera oblečení. Vzápätí začalo pršať. Bola to búrka podobná tej včerajšej. Neutekali sme pred ňou. Vychutnávali sme si jej očistnú silu. Vôbec nevadilo, že sme boli do nitky mokrí. Len naše kroky vydávali vtipne čľapotavý zvuk. V čajovni sme sa sušili a preberali otázky života, smrť sme vynechali. O tej toho bolo povedané až príliš. Pozreli sme si tri nezávislé filmy za sebou v kine, ktoré dnes už možno ani neexistuje, a ktorého stoličky už zničili nejeden zadok. Ani neviem, o čom boli. Ale boli prudko intelektuálne. Ako my. Premietali iba pre nás a pre takého čudného chlapíka, ktorý sa tváril, že je v kine sám. Bolo leto, vtedy nikto nechodil do kina počas dňa. To, že si nás chlapík nevšímal nám bolo smiešne. Vlastne nám bolo smiešne úplne všetko.

Snažila som sa zapamätať si každý tvoj pohyb, každé tvoje slovo, mäkkosť a chuť tvojich úst, tú neopakovateľnú vôňu teba, mňa, nás... Do dlhodobej pamäte som si zaznamenávala tvoj hlas, tvoje šepkanie, moje šepkanie, tvoj nádych a hlboký výdych, tvoje vtipy, aj to, ako si ma hladkal po hlave, keď som pohodlne odpočívala v jamke medzi tvojím ramenom a hruďou a počúvala ťa... Nechcela som zmeškať ani hlásku, ktorá vyšla z tvojho hrdla.

Vravel si: "Dokonale do seba zapadáme...po všetkých stránkach." A ja som sa nad tým usmievala. Vždy si rozprával viac ako ja. Prosil si ma: "Zaspievaj mi uspávanku, neboj, nezaspím..." Usmievala som sa takmer celú noc. Len miestami, keď si sa nado mnou skláňal, a ja som sa nemohla vynadívať na tvoju tvár, privreté viečka a opálené ramená, pocítila som zvláštnu vážnosť, bezmocnosť a strach. Tváril si sa, že ten záblesk v mojich očiach nevidíš. Alebo si ho pripisoval prichádzajúcemu orgazmu.

Milovali sme sa tak, ako keby to bolo po prvý krát a zároveň naposledy. Vtedy pred rokom. Nekonečne. Celú noc. A keď sme si potrebovali oddýchnuť, plánovali sme výlet. Do Španielska. Snívali sme. To nám vždy dobre išlo. Hlavne tebe. Ja som bola tá, čo stála pevnejšie nohami na zemi. Sebaobrana proti bolesti, ktorá musela prísť.

Okolo pol piatej sme sa na seba pozreli a ako na povel sme obaja povedali: "Ideme?" Zdvihli sme sa, rýchlo sme sa poobliekali a išli sme. Prvou električkou a potom pár metrov pešo. Na kopec. Tam kde sme minulú jeseň púšťali šarkana. Počkali sme na východ slnka. Sladká romantika, klišé ako z harlekýnky. Ako niekoľko krát predtým. Keď už bolo slnko dostatočne vysoko, šli sme pešo do centra. Trvalo nám to asi hodinu. Bozk na každom druhom kroku bol vcelku ospravedlniteľným zdržaním. Kúpil si mi kávu a sebe pomarančový džús. Klasika, nič výnimočné. Len pre mňa to vtedy znamenalo viac, než si mohol tušiť. Boli sme prvými hosťami v našej obľúbenej kaviarni. Pracujúci ľudia prechádzali okolo dokorán otvorených dverí. Nenáhlili sa tak, ako sa zvyknú napríklad v októbri. Ženy v ľahkých šatách, muži síce v dlhých nohaviciach a relatívne elegantných košeliach, ale mali taký letný poloúsmev na perách. Boli zvláštne pekní. Chcela som tam s tebou takto sedieť denne. Nič nehovoriť, len byť s tebou.

Potom sme sa vrátili do hotela. Na pár hodín, oddýchnuť si, aby sme si vedeli naplno užiť ďalší z našich posledných dní. Nevedela som, kedy a či ťa znovu uvidím, kedy budem opäť cítiť tvoje dlane na mojom tele, kedy sa budeme znovu navzájom ochutnávať, kedy mi znovu povieš: "Nedám ťa...nikomu." Kedy znovu zaspím v tvojom náručí a zobudím sa na to, ako sa mi chvejú mihalnice, lebo mi fúkaš na nos.

Trvalo to ešte niekoľko pekných týždňov. Potom si odišiel. Priskoro. Priveľa sme nestihli.

A ja tu teraz ležím. Po roku. Na pláži. V Španielsku. Bez teba. Obloha sa pomaly sfarbuje do červena. V prvej reštaurácií najbližšie pri pláži začujem štrngotať poháre, opálený čašník vynáša stoly a pohodlne vyzerajúce stoličky na terasu. Dvíham sa, vytrasiem piesok z vlasov, oprášim si lýtka a pohnem smerom k nemu. Dám si kávu a pomarančový džús na tvoju počesť.

Na zdravie...nech si kdekoľvek.


Predchádza:
2.Iný východ slnka
1. Iný než januárový dážď

19 komentárov:

germa povedal(a)...

hmmmmmmmmmmm, tak toto je fakt iné ráno! Len škoda, že je už obed, keď to čítam :)
Teším sa na 4. diel.

lizardik povedal(a)...

dobre to pokračuje, otvára sa príbeh, na ktorý som už teraz veľmi zvedavý
teším :-D
pa

swarovski povedal(a)...

smomienky a venovania niekomu, kto je dalej, ako by sme chceli ma vzdy dostanu...
to dalej moze byt geograficky aj dusevne. preto to tak tesi aj boli zaroven...

miesa sa radost z toho, ze sme dosiahli nieco, co sme chceli. smutok toho, ze tam nie je niekto, s kym sme to planovali...

feedback nepotrebujes. citis to sama...

April povedal(a)...

Kraasne to bolo, ale... kde je ten neznamy kuceravy z prveho dielu?!? ;)

ostrovanka povedal(a)...

krasne, moja, niekto to tu uz povedal... a ja sa pridavam... pis TOTO :))) aj ked... ja viem, chcela by si aj ine... ale toto je fakt velmi velmi pekne...

Zasnívaná povedal(a)...

germa: hmkanie ti veru ide ;)

lizardik: zvedavy? nie si ty zenska? ;)

swarovski: citim, co citim a to je subjektivne. feedback je dolezity. keby nebol, nemuseli by sa ludia medzi sebou vobec rozpravat...stacilo by, ze by citili...

april: neboj sa o neho...on pride ;) mozno

Ostrovanka: no, to som si zavarila ;) dakujem

swarovski povedal(a)...

:) aj vily zvyknu somrat?

Zasnívaná povedal(a)...

swar: :D kto tu somre? ;) vily vedia oponovat, pripadne mat pripomienky, pripadne vselico ine...vedia vily :) ved vies, alebo nie?

dievčatko s dáždnikom povedal(a)...

v poslednej dobe k článkom tohto štýlu píšem už iba citoslovcia...
nechce sa mi opakovať, tak už nenapíšem radšej nič...
chjooo (tak predsa) :o)

Zasnívaná povedal(a)...

girl: clanky tohoto stylu? a to je akeho stylu? :) haa? ;)

motýľ povedal(a)...

ostrovanka i snivanka,ste obidve maximalne v kurze, otvaram blogspot a prve citam vas dve :))

Zasnívaná povedal(a)...

motyl: fiha, tak to je aka pocta :) v jednom vreci s ostrovankou? dakujem

Pustovníčka povedal(a)...

Az teraz som mala viac casu precitat si tvoje "INE PRIBEHY". Je to take jemne nezne, smutne a zaroven realisticke. WOW, nic lepsie ma nenapadlo :-)

lizardik povedal(a)...

počuj víla, ja, a ženská?! ja som predsa ten kučeravý čiernovlasý z prvej časti, čo sa na mňa už nepamätáš? ts ts :-)

Zasnívaná povedal(a)...

pustovnicka: fiha, dakujem.

lizardik: neprezradzaj ;)

I love you povedal(a)...

nie to ja som ten o ktorom tu sniva :-}

Zasnívaná povedal(a)...

i love u: hm, pobijete sa? ;) ale ak si taky, ako som pisala, tak mi posli mail ;)

Tomi povedal(a)...

Priznam sa, spociatku som nevedel, ci ide o pokracovanie pribehu alebo o autobiograficku spomienku:)

all: ziadna bitka nebude, vila je len MOJA :D

Zasnívaná povedal(a)...

toto sa mi paci...este, este ;)