utorok, februára 20

5. Iná zábava


Hlava nevysvetliteľne omámená, zmysly zvláštne otupené. Blúdim uličkami, riadim sa už len akýmsi zvláštnym šiestym zmyslom, vôbec totiž neviem, kde som. Začínajú sa zapĺňať ľuďmi. Slnko páli, určite mi spáli nos. Nespoznávam rohy budov postavených z chladivých kameňov teplých farieb. Vrážam do staršieho pána, ospravedlním sa a pozriem mu do tváre. Je vráskavá, ale usmiata, dokonale oholená, nadýchnem sa a cítim že vonia akosi mladistvo. Neodškriepiteľný pokojný sexepíl neošúchal ani vek. Ba možno naopak. Bezradne sa usmejem. On úsmev opätuje. Ľavý kútik pri tom zdvihne o niečo vyššie ako pravý. Nič nepovie a ja sa hýbem vpred. Ten jeho úsmev do mňa akoby vlial vlnu zohrievajúcej istoty. Vrana z mojej hlavy odletela. Schovám sa za najbližším rohom, opriem sa o stenu, zhlboka sa nadýchnem a dlho precízne vydýchnem. Obzerám sa okolo seba a tú ulicu spoznávam. Konečne som sa našla. Rýchlym krokom kráčam k apartmánu.

Tam ma už čaká Bea, a vyzerá úchvatne, pokojne, zrelaxovane. Ležérne pohodená na gauči vyzerá ako mačka aristokratka. Poznám tú iskru, čo má v tých nezameniteľných mandľových očiach, ktoré vyzerajú ako zelené krištáľové gule, do ktorých sa nejakým zázrakom dostali maličké zrniečka škorice. Zjavne má za sebou takú tú noc, ktorá zanechá vlasy aj po sprche akési lesklejšie, líčka nestratia rumenec až do večera a spôsob, akým si oblizuje mierne napuchnuté pery po každom slove napovedá, že ony, ani jazyk si veľmi neoddýchli.
„Kde si bola?“
Jej hlas je sexi zachrípnutý. Taký by som chcela mať.
„Na prechádzke...“
„Bez topánok?“
„...áno.“

Ďalej sa nepýta, zdá sa, že jej to vlastne ani nepripadá čudné.
„Obuj sa, ideme na nákup, potrebuješ nejaké dobré handry. Večer ťa vezmem na skvelé miesto.“
„Som unavená... a vôbec, nemám chuť ísť večer niekam do davu. Nemám chuť na telá bez mien.“
„Díos, ty si taká intelektuálna, až to bolí. Nevyhováraj sa, neberiem takéto výhovorky, topánky na nožičky a ideme.“

Pozerám na ňu otrávene, potom akože nahnevane, a nakoniec šteniatkovsky rýchlo žmurkajúc. Nepomáha. Tak sa teda obujem a vyrážame do miestnych obchodíkov. Núti ma skúšať všelijaké maličké tričká a tesné sukničky. Neznášam nákupy oblečenia pre seba. Po pár hodinách skúšania, ktoré dĺžkou určite trhli môj osobný rekord, narážame na nežne vyzývavé tričko a ja sa chopím šance a kupujem ho. Tým sa vyhnem predlžovaniu utrpenia v znamení nákupného maratónu.

Do apartmánu sa vraciam sama a ani nezablúdim. Bea mi prikázala vyspať sa, dať sa dokopy, urobiť zo seba nie len človeka, ale tú žiariacu ženu, čo si pamätá z čias, než sa to stalo. Ja si tiež nič iné neželám a keď sa kamarátka teda tak veľmi snaží, urobím pre to, čo budem môcť. Po šlofíku.

Zobúdzam sa o pár hodín a cítim sa skvele. Dokonca sa aj trochu na večer teším. Upravujem sa pomaly, precízne, dávam si záležať na každom detaile. Posledný pohľad do zrkadla pred odchodom mi hovorí, že vyzerám dosť k svetu. Žmurknem na svoj odraz a odchádzam. Bea a Manuel ma už čakajú v malom červenom bare neďaleko bytu. Tam si dávame úvodný drink. Ani neviem, ako sa volá, objednal aj priniesol ho Manuel. Chutí ako leto okorenené očakávaním pretancovanej horúcej noci a vyzerá ako dúha po letnej búrke. Stúpa mi do hlavy relatívne rýchlo. Je čas posunúť sa ďalej.

Hrdličky španielske ma vedú cestou necestou, až kým prichádzame k veľkej bráne. Pred ňou je dlhokánsky rad. Bea mi vysvetľuje, že to preto, lebo od jedenástej do jednej tam majú pivo zadarmo. No, nech sa páči. Manuel je tu asi nejaké veľké zviera, pretože vstupujeme bočným vchodom, kde ho obrovský vyhadzovač prívetivo zdraví štrbavým úsmevom. Nejako sa ale necítim ako celebrita. Mám skôr zvláštne nepríjemný pocit, ale to bude asi neznámym prostredím a hukotom, ktorý spoza dverí vychádza. Vstupujeme dnu po dlhej tmavej chodbe. Keď ňou prejdeme, ocitáme sa na veľkej ploche, ktorá je vzhľadom na to, koľko ľudí čaká vonku, relatívne prázdna. Malá hŕstka ľudí tancuje pri jednom z barov, ostatní objednávajú a pijú väčšinou pivo.

Manuel nás stredom parketu vedie k pohodlne vyzerajúcej pohovke v rohu miestnosti. Beatriz si drží pevne a čo najbližšie pri sebe. Zdraví skoro všetkých vysmiatych ľudí, ktorých míňame. Pohovka je mäkká a je z nej dobrý výhľad takmer na celý podnik. Začína sa mi páčiť. Obzerám sa. Tá diskotéka má štýl, hudba je dobrá, aj keď skladby, ktoré hrajú vôbec nepoznám. Na mieste, kde sedíme sa môžeme aj porozprávať. Tak mi to vyhovuje. Ani neviem kedy, zjaví sa predo mnou pohár s dúhovým drinkom. Pýtam sa Manuela, ako sa volá. El cielo. Nebo. Vraj sa po ňom budem cítiť ako v nebi.

Priestor sa pomaly ale isto zapĺňa. Bea ma ťahá na parket. Nenechám sa prehovárať. Manuel nejde, vraj netancuje. Hm, tak to je prvý netancujúci Španiel, čo poznám. Po pár minútach mi je už všetko jedno. Nechávam sa unášať rytmom. Nevnímam okolie. Vidím len Beu. Tancuje tak, že ma svojimi ladnými pohybmi úplne strháva. Cítim sa ako keby mi v žilách kolovala tá pravá horúca južanská temperamentná krv. Hudbu mám až v korienkoch vlasov a špičkách prstov. Cítim sa voľná, príťažlivá, úžasná. Chce sa mi smiať. Že by to prichádzal ten pocit „ako v nebi“


Neviem ako dlho už tancujeme, ale zrazu mi príde zle. Pýtam sa Beatriz na toaletu, ukáže kamsi k opačnej strane obrovského priestoru. Rýchlo sa zvrtnem a bežím tým smerom. Dvere sú viditeľne označené, vbehnem dnu, zamknem sa v kabínke. Ešte si duchaplne stihnem chytiť vlasy a potom už ani nevnímam, čo sa so mnou deje. Vraciam len tekutinu. Mám pocit, že zo mňa vylezú aj vnútornosti. Hlava sa mi krúti, v žalúdku cítim stále nové kŕče, len už nemá čo ísť von. Ani si nepamätám, či som dnes vôbec jedla. Keď napínanie ako tak ustane, opriem sa chrbtom o dvere kabínky, zatvorím oči a snažím sa nejako zastaviť ten kolotoč, ktorý mám v hlave aj bruchu.

Keď nadobudnem akú takú stabilitu, vyjdem z kabínky. Umyjem sa, vypláchnem ústa. Poprosím dievča, čo si umýva ruky vedľa mňa o žuvačku a ona mi ju s ochotou a chápavým pohľadom dá. Vrátim sa na parket, snažím sa nájsť Beatriz, ale nikde ju nevidím. Je tam akosi prázdnejšie. Ako dlho som bola na tom vécku? Kútikom oka zbadám Manuelovo červené tričko. Stojí mi otočený chrbtom a výrazne gestikuluje. Neviem, či nahnevane, alebo veselo. U Španielov to ešte neviem celkom rozoznať. S niekým sa rozpráva. Možno s Beou. Pohnem sa jeho smerom. Z iného uhla pohľadu zbadám mne už veľmi známu kučeravú hlavu. Je svet naozaj taký malý? Mračí sa a krúti hlavou. Ústa má pevne zovreté. V mysli sa mi vynorí flashback z toho popoludnia, keď som zmokla na trhu. Vtedy sa usmieval. Nehorázny rozdiel.


Ešte stále som mierne rozbehnutá ich smerom, keď ma zbadá. V očiach mu vidím prekvapenie. Na moment mám dojem, že mu zovretie pier na chvíľku povolilo a jeho pohľad zmäkol. Odvrátil sa odo mňa, niečo Manuelovi povedal, rýchlo sa zvrtol a zmizol mi v tancujúcom dave. Snažím sa ho očami nájsť. Tento krát za ním nebežím. Otočím hlavu k miestu, kde ešte pre sekundou stál Manuel. Aj on zmizol. Čo sa to tu deje? Ľudia tu len tak miznú, alebo mám nejaké zvláštne fatamorgány? Stojím bezradne na mieste, naťahujem krk a snažím sa nejako zorientovať. V tom ma niekto zozadu objíme a horúcimi rukami mi zakryje oči.

Predchádza:
4. Iné stretnutie
3. Iné ráno
2. Iný východ slnka
1. Iný než januárový dážď

11 komentárov:

germa povedal(a)...

som strašne zvedavá, kto to je za tebou :)

April povedal(a)...

No moja, to je teda Ine kafe ;)
Dufam, ze nas teraz nechas mesiac cakat na rozuzlenie. Ci vyvrcholenie? ;))

dievčatko s dáždnikom povedal(a)...

aj ja som aj ja som, veeeľmi :o)

Zasnívaná povedal(a)...

germa: hehe...a nepoviem a nepoviem ;)

april: ine kafe? dobry nazov kapitoly ;) mas na to copyright? ;) cakat vas necham, kolko bude treba...a co sa vyvrcholovani a rozuzlovania tyka...comu davas prednost? ;)

gwu: no co si, co? ;)

ostrovanka povedal(a)...

je to super a vobec to nie je treba rozpletat :)))) kludne nas mozes natahovat dalej :)

Zasnívaná povedal(a)...

ostrovanka: dakujem :) k rozpletaniu dojde az vtedy, ked sa to poriadne zapletie ;)

Anonymný povedal(a)...

proste skveleee :)
hocico napisem len tomu ubliizim

Zasnívaná povedal(a)...

yossarian: ty a ublizit? neverim :)

ramon povedal(a)...

tak co to vyvrcholenie kedy bude? :-) pridem si to docitat

ramon povedal(a)...

tak co to vyvrcholenie kedy bude? :-) pridem si to docitat

Zasnívaná povedal(a)...

ramon: bude bude ;) kto si pocka, ten sa docka...a tesim na tvoj navrat :)