2. Iný východ slnka

Toho koňaku som si dala len trošku. Z hnedého alkoholu mi býva zle. Napriek tomu, že sa ani kvôli búrke neochladilo a ešte pred chvíľou mi bolo horúco, začínam sa triasť od zimy. Dvíham mokré oblečenie z dlážky, hodím ho do umývadla, seba postavím do sprchy a nechávam na seba tiecť vodu. Viac teplú ako studenú. Nepremýšľam. Len som. Je to príjemné. Voda je život.

Neviem, ako dlho tam stojím, ale začínajú sa mi na prstoch robiť také tie vejáriky, tak uznám za vhodné rýchlo našampónovať vlasy, po tele rozotrieť sprchovací gél. Vonia príjemne, ako broskyne s grepom a medom a olivami. Exotický mix. Kúpila som si ho v maličkom obchodíku pod apartmánom. Všetky tie penivé a voňavé produkty zmyjem, zabalím sa do uteráka a vyvalím sa na gauč. Zrazu na mňa doľahne únava, neviem, či z dažďa, prechádzky, sprchy alebo alkoholu.

Zobudím sa, až keď je už tma. Chvíľku nechápem, kde to som, čo tam robím a ani ako sa volám. Keď sa spamätám, pocítim neuveriteľný hlad. Oči si už zvykli na tmu, zreteľne rozoznávam siluety predmetov v byte. Hľadám nejaké hodiny. Nič tomu podobné tam nemám. Ani sa nečudujem. Veď Espaňa. Tu čas nehrá žiadnu dôležitú úlohu. Stále mám na sebe uterák. Zvláštne, že neskĺzol. Vyjdem na balkón, na ramenách, ktorých sa už stihlo dotknúť slniečko, pocítim jemný vánok, taký ten, čo vanie len pri mori. Všade je ticho. Už asi bude blízko k svitaniu, inak by ešte pod oknom vládol španielsky džavot a fiesta nálada. Teraz už nič pod zub nezoženiem a moja chladnička zíva prázdnotou. Vypijem dva poháre vody, ktorými trochu oklamem žalúdok. Na stoličke mám prehodené bledozelené šaty. Mám ich rada, sú ako z pavučinky. Oblečiem si ich. Vlasy prehrabnem prstami, už sú suché, možno vyzerám ako bosorka. Opatrne zapnem lampu v kúpeľni. Svetlo mi šibne po očiach ako bič. Cez prižmúrené viečka pozerám na seba do zrkadla. Líca mám ružové, pery mierne napuchnuté a citlivé na dotyk, ako vždy po spánku. Vlasy vyzerajú napočudovanie dobre, asi im spánok prospel. Kučery sú síce mierne pokrčené, ale veď je noc. Ešte raz si ich jemne prečešem rukou. Zhasínam. Po tme hľadám kľúče. Tuším mám nastavené nesprávne poradie vykonávania činností. Svetlo už ale znovu nezapnem. Štrngotavý zväzok nájdem v zámke. Vyjdem von. Zamykám. Všade je ticho. Štrngot a slabé cvaknutie ako keby narušilo spánok vyhriatych bielych múrov. Snáď mi to odpustia.

Ulica ale aj v noci a taká prázdna pôsobí prívetivo. Vôbec sa nebojím. Míňam nejakého muža, usmeje sa, ale ani nespomalí. Obloha začína meniť farbu. Na moment vyzerá zvláštne sivofialovo. Keby som takú farbu chcela namiešať z temperiek, použila by som dve kvapky tmavomodrej, jednu kvaku bielej, pol kvapky červenej a omrvinku čiernej. Mesiac je dnes ako veľký žltočervený koláč. Tu vždy vyzerá inak ako doma. Má inú tvár. V hlave mi znie melódia. Poznám ju, ale neviem identifikovať. A ani sa nesnažím.

Prichádzam na pláž. Až keď ma piesok začne štekliť medzi prstami si uvedomím, že som sa zabudla obuť. Detail. Možno sa vykašlem na topánky úplne a naordinujem si absolútne bosé leto. Nechýbali mi v búrke, nechýbajú mi ani v noci. Sadnem si. Piesok je ešte stále vyhriaty. Po daždi vyschol rýchlo. V noci more šumí inak ako cez deň. V hlave sa mi začína premietať film zložený z útržkov udalostí posledných pár dní. Hrám v ňom, ale vidím sa ako keby z diaľky. Som v hlavnej úlohe a predsa sa cítim nezúčastnená.

Doteraz som na nič nemyslela. Už tri dni. Odkedy som dorazila. Na letisku ma čakala Beatriz. Bola som unavená a bola som jej vďačná za to, že rozprávala a rozprávala. Aspoň som nemusela ja. Mám rada jej angličtinu so španielskym prízvukom. Príde mi to neuveriteľne milé a sexi. Ústa sa jej nezastavili. Odviedla ma do jej apartmánu. Teda, do apartmánu, ktorý patrí jej rodičom. Väčšinou tam trávi každé leto, ale teraz býva u svojho nového frajera, tak ma tam ubytovala. Odovzdala mi kľúče a povedala, že môžem zostať tak dlho ako chcem. Zbožňujem tú jej srdečnosť a bezstarostnosť. No hay problema. V prvú noc ma vzala do mesta a poukazovala mi najlepšie podniky. Druhý deň som celý prespala. Spánok sa po dvoch týždňoch prebdetých nocí konečne dostavil a pre mňa to znamenalo úľavu a znamenie, že som, urobila dobre, keď som sa zbalila a prišla. Mobil aj notebook som nechala doma. Našim som zavolala z letiska, že som v poriadku, a že sa pár dní neozvem. Inak som nepovedala nikomu, kde som, s kým, kedy, a či sa vôbec vrátim. Druhú noc sme strávili u Manuela, Beinho frajera. Je to sympaťák, na môj vkus trošku nízky, ale veľmi príjemný. Má čierne vlasy, veľmi dobre ostrihané, to treba uznať a má veľmi dobrú anglinu. Konverzovali sme, kým on miešal mojitá a potom sme konverzovali aj pri ich pití. Po nieviem koľkých som už mala pocit, že angličtina sa nehodí, a že ja predsa viem plynule po španielsky. Obaja sa na mne smiali. A mne to nevadilo. Zdalo sa mi, že sa na seba podobajú, aj keď Bea má výrazne bledšiu pleť. Darmo, Madridčanka. Manuel je z Barcelony. Café con leche. Áno, ako káva s mliekom. Nad ránom ma odprevadili do apartmánu, nechali mi fľašu koňaku a odišli sa milovať. Celý deň sa neozvali.

A tak tu teraz sedím a čakám na východ slnka. Ako vtedy s tebou. Inde, v inom čase, v inom prostredí, v inom živote...

Predchádza: Iný než januárový dážď
Následuje: Iné ráno