Babie leto, čo na mňa žmurká spoza žalúzie inšpiruje ma k činom nostalgicky veselým. Tak ako ty.
Z odtlačkov budeme pri burčiaku vytvárať náš rozprávkový svet.
Najvydarenejšie dielo zarámujeme a zavesíme si ho nad posteľ, aby sme ani o pár desaťročí nezabudli na to, že takto chceme, aby NÁŠ život vyzeral... a keď sa jeden z nás na chvíľku zabudne a odchýli od plnenia tohto sna zavalený prácou a nepodstatnosťami, ten druhý len prstom ukáže na obrázok...
Potreba vyliať srdiečko nebola z mojej strany dlhšie pocítená. Tá správa je vlastne dobrá. Žijem. Dýcham. Zhlboka. V znamení niekoľkých zmien. Boli, budú, čakám na ne. Na niektoré veľmi netrpezlivo. Na iné trošku trpezlivejšie, ale o to intenzívnejšie a s tichou nádejou na niečo... s veľkým N.
Leto pôsobilo očistne. V mnohých smeroch. Všeobecne aj konkrétne. Nezabutnuteľné, ale čiastočne zabudnuté. Držím v duševnom fotoalbume len niekoľko svietivých momentiek. Nepodarky som dávno prefiltrovala a skartovala, poslušne hlásim.
Premazanie adresára dokáže ubrať pár gramov z aktuálnych ťažôb, ktoré sa po pár týždňoch stávajú len períčkom. Odfúknuť ho, tam, fuč, ďaleko! Čistý vzduch do pľúc a do pamäte v spojení s novým začiatkom (v istom smere) tiež nebýva na škodu. A ani nebol. Naopak.
A potom hektické dni. Dlhé aj kratšie. Stresujúce aj menej vyčerpávajúce. Šťastné okamihy blízkych aj tých, ktorých som videla len zopár krát. Svadobné kytice pod mojimi nohami. Žltnúce lístie ako kulisa šťastia.
Objasnená dôležitosť tých, čo za to stoja a čo vedia a chcú chápať a vedia prečo. Snaha zmierniť rany tých, ktorí si to zaslúžia najviac zo všetkých. Ostatných nechať tak.
Slané potoky, pretancované noci, spálené stehná. V žltkavom období zabalím sa každé ráno od pol siedmej do ôsmej do červenej deky pohladení, chlipkám čaj a ...pšššššt. Kontrasty (takmer) dospelosti.
Dnes pehy na nose a na ramenách zahajujú protestný zimný spánok, aj keď je ešte len september. Tú melanchóliu príjemne známu vítam s usmevom...a teším sa na december.
...a kašlem na poverčivosť.
