Nezakríknuť

Len tak šeptom, nenápadne, potichučky sa teším. Aj keď mám chuť vykričať to do celého sveta, radšej sa len usmievam a užívam si ten pocit šťastia, s ktorým večer zaspávam a ráno sa zobúdzam. Ešte je krehké. Čerstvulinké ako croissant o siedmej ráno v kaviarni na Azúrovom pobreží, napríklad v Cannes. Viem, že bude chutiť skvele, že sa mi rozplynie na jazyku, ale pri prvom dotyku sa mierne rozpadne. Nenechám ho stvrdnúť, ale vychutnám si každú omrvinku. Len sa ešte veľmi nepodelím s okolím. Až neskôr... Potom vás všetkých pozvem na výdatné raňajky.

Ale teraz už psst.

...nezakríknuť.

Búrka

Pred búrkou. To napätie by sa dalo krájať. Trošku dusné, trochu iskrivé. Očakávané. Vzrušujúce. Sexy. Príjemné. Takmer neznesiteľné a neudržateľné. Z diaľky už počuť občasný hrom. Oblohu sem tam pretne blesk...

Búrka dorazila. Zasiahla ma úolne naplno. Túžila som po nej. Chcela som ju. Čakala som ju. A predsa prekvapila. Osviežujúca. Strhujúca. Silná. Omamná. Nebezpečná. Voňavá. Krásna. Chutná. Srdce rozbúchavajúca. Zmysly bičujúca. Vášnivá. Hlučná. Oslobodzujúca. Užívam si ju každou bunkou môjho tela. Už som takmer zabudla aké to je...

Po búrke. Ticho. Upokojujúce. Hojivé. Spokojné. Slnko sa dychtivo prediera odstupujúcimi zvyškami mrakov. Pôda vstrebáva kaluže životodarnej vody a ja s ňou. Stromy dychtivo pijú kvapky, čo zostali na listoch...

A ja sa bojím. Bojím sa, že nabudúce to nebude len krásna májová búrka, ale že sa premení na ničivú smršť, ktorá ma zmetie na zem, otrieska o chodník a špinavú, zničenú, ubolenú a slanú od sĺz ma tam nechá tak ležať. Ako už toľko krát predtým.

Spomaľ máš privysokú rýchlosť...

Mám rada búrky. Teraz by som ale chcela vychutnávať dlhé májové dni a večery plné tepla a slnka, aby som tú ďalšiu úžasnú búrku s tebou mohla vychutnávať bez strachu z možnej katastrofy.

Rozfúkaní

Takých ako ty stretávam v poslednom čase až príliš bežne a niekedy sa pýtam: „Stvorili vás cez kopirák a potom rozfúkali do sveta?“

Si jednoducho najlepší, najkrajší, najmúdrejší, najúspešnejší a najoriginálnejší.
Aspoň to o sebe tvrdíš. A niekedy dokonca budíš dojem, že tomu aj veríš. Ver tomu aj naďalej. Nech sa páči. Egomasturbácia ťa povzbudí.
Máš všetkých rád.
Aspoň sa tak tváriš. Je to tak jednoduchšie. Si bezodná studnica lichôtok. Dôveryhodné sú len na pár chvíľ.
Všetci majú radi teba.
To by si chcel. Tí, čo s tebou nesúhlasia, sú predsa tupci. Ale usmievaš sa na nich a za chrbtom ich označuješ za debilov (prípadne použiješ vhodný vulgarizmus) neuvedomujúc si, že tento svet je príliš malý na to, aby sa informácie nešírili rýchlejšie, než svetlo a potom si strašne prekvapený, keď ťa niekto pri ďalšom stretnutí opľuje.

Nerobíš chyby, ty nie.
A ak nejakú spravíš, tak to nepriznáš. Sebe a tobôž nie iným.
Za vlastné nešťastie môžu všetci ostatní, len ty nie.
Obetný baránok sa vždy nájde.
Chceš, aby ťa vypočuli.
Ale ty sám si hluchý.
Problémy ignoruješ.
Na čo sa nimi zaoberať? Zmiznú predsa samé od seba. Puf! Chce ich prebrať druhá strana? Povieš: „Nerieš.“ A zložíš, zdrhneš, ozveš sa až keď odídu do relatívneho zabudnutia.

Rád v druhých vzbudzuješ pocit viny.
To aby si odpútal pozornosť od toho, že zistili, čo si zač.
Často sa tváriš, že nechápeš.
A dosť často skutočne nechápeš. (Za to, že si jednoduchší, fakt nemôžeš, chúďatko. Som to ja ale mrcha.) A keď nechápeš, hráš sa na to, že nechápu oni.

Si vnímavý a citlivý.
Len nerozumieš ničomu a hlavne tomu, prečo si stále sám.

„Nie,“ pre teba nie je odpoveď.
Veď ty zmeníš ich názor, donútiš ich chcieť to, čo ty im chceš dať. A tie, čo predsa len nechcú sú potvorské bezohľadné kurvy. Odkopli ťa, odhodili ako kus použitej handry.
Bolo ti ublížené.
A teraz neuveriteľne trpíš a zaslúžiš si ľútosť a hýčkanie a máš právo na pomstu prevedenú na celom ženskom pokolení. Rozprávaš srdcervúci príbeh svojho posraného života na počkanie. Nejaká empatická sprostá krava sa na to vždy nachytá a na pár chvíľ ti to zožerie aj s navijakom, nie?
Napríklad ja. A za to si môžem sama, tak sa tým netráp, okej? Zabudni. Ideš ďalej, k ďalšej.

Maska

Spln páli môj pohľad tak, že sa z živej modrej stáva mŕtva chladná oceľová.
Nemyslieť mi dopraje pár smradľavých poldecákov. Na nanosekundu.
(Viem, úbohé.)
Čistý strhujúci hlad ma pod ťažký pomník neohláseného„zbohom“ schová.
Nutného. Vynúteného.
Ním?
Ňou?
Mnou!

A potom ma nemilosrdne ťaží a nedovolí naplniť pľúca novým sviežim nezadaným vzduchom. Zavolám niekomu so sexi hlasom, radšej než by som potláčala chuť na zakázané jablko. Ukáže mi, že uspokojiť sa s dobrým málom a málom dobrého, nemusí byť vždy tá horšia voľba. Nie horšia, ale ani dobrá.

Chcieť viac neuveriteľne bolí.
Dajte mi sedatíva!
Ukrižujte ma až potom.
Po kolená ponorila som sa do hnoja.
Skromnosť a zle hraná trpezlivosť. Špinavá falošná čistota.
Moja.
Do pavučín vlastnej precitlivenej slabosti sa sama dobrovoľne zamotávam.
Veď ide len o hmyz nasadený do hlavy niekým iným. Pre tento krát.
(Tvárim sa, že tomu verím. Ten chrobák má celkom tvrdé krovky. Zlyhávam.)
Uvidíme sa nabudúce.
Recidíva.

Doteraz som hrala hluchého slepca bez svedomia. Oskara celkom isto nedostanem.
Dnes skladám masku. Nastavím aj druhé líce srdca.
(Či čo mi to tak divne buchoce v hrudi.)
A potom sa poprechádzam po blatistom dne.
Len pár kilometrov.
A sama v sebe prebúdzam doteraz neexistujúcu vinu. Dráždim spiaceho draka v jaskyni.
Pýtam si facku.
Alebo rovno zabodnúť dlhú ostrú nablýskanú čepeľ a otočiť ňou. Pätnásť krát.

Zajtra ju znovu založím (tú istú škrabošku, alebo radšej nejakú inú?).
Tak ako včera a aj pre mesiacom.
Masochistka.
Alibistka.