Intuícia

Milovala som ho. Dôverovala som mu. Úplne. Bola to chyba.

Prišli Vianoce. Na pár dní som musela opustiť naše spoločné hniezdočko a navštíviť rodinu. On strávil so svojimi rodičmi Štedrý večer. Na Štefana mal prísť za mnou. Aj prišiel. Bohatší o jedno telefónne číslo. Kamarátka. Spoznal ju, keď sa počas mojej neprítomnosti nudil a brázdil vody webových chatov. Čísla si vymenili, lebo jej mal pomôcť s hľadaním práce v hlavnom meste. Už vtedy, keď som sa to dozvedela, cítila som akési zovretie okolo srdiečka. Odohnala som ho. Nebudem predsa žiarlivá ženská. Keď povedal, že o nič nejde, tak o nič nejde.

V zime trávil stále viac času v práci. Ja vlastne tiež, okrem toho som sa ešte učila na skúšky a snažila sa dokončiť zariaďovanie bytu. On sa domov vracal neskoro v noci, a keď som ja odchádzala, ešte spal. Míňali sme sa. Víkendy sme trávili spolu. Ak sa to tak dá nazvať. Chcela som mu vynahradiť celý týždeň, ale on bol stále unavený. Rástol vo mne nepopísateľný strach a z jeho strany ma mrazil čudný chlad.

Začali chodiť smsky. Nepátrala som sa, kto píše, povedal mi to sám a ešte sa ospravedlňoval: "Veď ja nemôžem za to, že mi vypisuje, okrem toho, má frajera." Čo som mu na to mala povedať? Ako som mu mala vysvetliť, že dievča má teda sobotňajšie noci tráviť s tým svojím a toho môjho nechať mne?

Dusila som v sebe predtuchu. Nechcela som si pripustiť, že by mi intuícia našepkávala krutú pravdu.

V jeden večer musel odísť do práce, predtým sedel za počítačom. Povedal: "Píšem si s tou kamoškou, veď keď chceš, pokecaj s ňou." Bolo mi to nejako proti srsti, ale bola som zvedavá, čo je zač. Písalo sa s ňou celkom dobre, tvárila sa, ako keby sme boli najlepšie kamarátky,ale stále som mala zvláštny pocit, že na mňa niečo hrá. Stále mi dávala akési čudné rady a došlo mi, že miláčik sa jej asi zdôveruje s tým, aké máme problémy. Popravde som o niektorých ani netušila. Uznávam, bola som zažraná do povinností, mala som si viac všímať, ale aj tak som nerozumela, prečo to rieši s ňou a nie so mnou.

V ten semester sa mi veľmi nedarilo, už dvakrát som opakovala jednu skúšku, nevedela som, kam skôr skočiť. Deň pred posledným možným termínom mi povedal: "Neviem, či ťa ešte milujem." Prekvapilo ma to, na pár chvíľ som nemohla nabrať dych, aj keď som to tušila. Rozprávali sme sa o tom hodiny. Pýtala som sa ho, čo ho trápi, čo mu vadí, kde robíme chyby. Na žiadnu otázku konkrétne neodpovedal. Nespomenul ju. Skončil to tým, že to je asi len tým ťažkým obdobím, keď skončia skúšky a jemu hektické dni v práci, všetko bude ako predtým. Večer sme sa milovali a moje vnútro krvácalo.

Bolo to nádherné a strašné zároveň. Srdce mi pukalo, keď ma hladkal po krku a prechádzal nižšie. Cítila som, že ho strácam. Premohla ma bezmocnosť. Vpíjala som sa do jeho pier, chcela som sa do zásoby nabažiť jeho chuti a vône. Dotkla som sa každého miestečka jeho tela najprv rukami, potom perami. Chcela som si do končekov prstov vryť jeho teplo, do dlaní každý jeho nádych a výdych. Chcela som si navždy zapamatať ten pocit, keď ma napĺňal. Moje prsty sa zabárali do jeho vlasov a ramien, moje stehná obopínali jeho panvu v zúfalom kŕči. Chcela som, aby to trvalo večne, aby som ho nikdy nemusela pustiť. Pri orgazme som ho cítila tak blízko a predsa bol tak strašne ďaleko. Potom zaspal a ja som celú noc preplakala počúvajúc jeho pokojný pravidelný dych.

Bola som plná protichodných pocitov, keď sa ma dotýkal presne tak, ako som to mala najradšej. Cítila som z toho akúsi mechaniku, deficit citu. Chcela som dúfať, že má pravdu, a že toto je len povinná kríza, ktorú by sme museli skôr či neskôr prekonať, ale vedela som, že klamem samu seba.

O pár dní som sa zbalila a odišla. Prosil ma, aby som nešla. Musela som. Tesne predtým než som vypla počítač, po tom, čo som vyhľadala kontakt na sťahovaciu službu, prišiel mail. Od nej. Vraj jej je ľúto, ako to dopadlo, a že som fajn kočka, ale že ona vie lepšie ako ja, o čom to je. Že vie, čo on potrebuje, aj keď sa s ním ešte nestretla. Že ona by sa mu venovala stále. Že ona by robila všetko lepšie. Že vie, v čom robím chyby, a že on za to nemôže, ale ja. A že či by mi vadilo, keby s ním teraz chodila ona, a či by sme mohli byť kamošky.

Nevládala som ani odpovedať. Nevedela soom, či sa mám rehotať, alebo plakať. Mala som jej vysvetľovať, že v svojich sedemnástich rokoch, takmer bez skúseností nemá ani potuchu o mojom živote, a že môj súhlas veru nepotrebuje? Kamarátstvo? To snáď nie. Neviem, či bolo horšie to, že som to tušila možno ešte skôr než sa niečo vôbec stalo, alebo to, že to on zapieral, ale tá moja hnusná predtucha sa predsa len naplnila. Krútiac hlavou s hruďou plnou bolesti a sklamania som za sebou zabuchla dvere.

Dlho som ho nevidela. Oplakala som ho. Snažila som sa ho nenávidieť. Aby bolo jednoduchšie zabudnúť. Stretli sme sa asi o rok. Už to ako tak prebolelo. Sedeli sme pri pohári Irsai Oliver a on rozprával. Ako ho oklamala, ako ho zničila psychicky aj finančne. Ako si to zaslúžil, ako existuje nejaká rovnováha a ako ho mrzí, čo mi urobil, ale vrátilo sa mu to. Nehovorila som nič, len mi tiekli slzy. Zmývali dávnu bolesť. Vzal moju tvár do dlaní a palcami mi nežne prechádzal po slaných cestičkách, ktoré vytvorili na mojich lícach. "Odpusť mi, prosím. Viem, že budeš šťastná," povedal, a uzatvoril týmito slovami jednu kapitolu môjho života.

Odpustila som a viem, že budem šťastná. A učím sa lepšie načúvať intuícií. Viem, že keby som vtedy načúvala, asi by som nič nezmenila, ale možno mi niekedy pomôže predísť tým najväčším sklamaniam už len tým, že ma na ne pripraví.