Svitá
Mám niekoho, kto je ochotný a schopný počúvať, rozumieť, nesúdiť, nemudrovať, ale v prípade potreby aj úprimne a s láskou prefackať. Ďakujem, bolo treba.
Mám niekoho, kto vycíti, že ma bolí celé moje ja, ako keby ma niekto skopal na zemi a potom ešte opľul a vtedy zavolá a pýta sa, či je v hlavnom meste sneh a popisuje decká, ktoré sa sánkujú pod balkónom. Len preto, aby som neplakala.
Mám niekoho, kto keď sa pýtam prečo, povie: „Preto lebo stále čakáš od ľudí to čoho si pre nich schopná urobiť ty.“ Stále som naivná, stále som sa to nenaučila, že tak to proste nefunguje.
„To nie je o naivite.“ Tak teda o čom? „To je proste o tom, že si moc dobrá, a že veríš, že aj ostatní sú takí.“ Ja už taká nechcem byť. „Smola, budeš stále rovnaká. To proste zo seba nevytlčieš.“
Mám niekoho, kto mi povie, že ma má rád, lebo si ma môže vážiť za veľa vecí a koho si za ešte viac vecí vážim ja.
Mám niekoho iného, kto na otázku: „Máš víno a objatie?“ Odpovie: „Prídeš?“ A ja sa zoberiem a idem. Zabalená v mäkkej modrej deke na veľkom bielom gauči rozprávam a počúvam, zostanem do rána a ráno mi zavolá taxík na meno Gertrúda.
Prídem domov, vonku svitá a zrazu je všetko jasnejšie: „Zastav sa. Nerozdávaj sa. Premýšľaj. Nevolaj o pomoc, ale pomôž si. Vyberaj. Pýtaj sa. Bude dobre.“ Viem, že bude...
Objavy, straty, nálezy, lásky, nelásky, priateľstvá (naozajstné aj tie na dobu určitú), ticho, hluk, svetlo, tma, bolesť, rozkoš, smiech, plač, pohladenia, facky, zvítania, rozlúčky, narodenia, pohreby...
Zostať alebo odísť?
Hovoriť alebo počúvať?
Veriť alebo pochybovať?
Skončiť alebo pokračovať?
Plakať alebo sa smiať?
Chcieť alebo radšej nechcieť?
Mám neporiadok v sebe, ako po zimnom spánku.
Ako keď medvedík spí a okolo neho prebiehajú prudké zmeny a on sa zobudí do celkom iného sveta, ktorý nespoznáva.
Lenže ja som nespala a možno som mala.
Mala som spať a nepomáhať s upratovaním iným.
Oddýchnuť si od všetkých aj od seba.
Načerpať energiu, aby som poriadne upratala predovšetkým sama u seba.
Idem na to.
Mám niekoho, kto vycíti, že ma bolí celé moje ja, ako keby ma niekto skopal na zemi a potom ešte opľul a vtedy zavolá a pýta sa, či je v hlavnom meste sneh a popisuje decká, ktoré sa sánkujú pod balkónom. Len preto, aby som neplakala.
Mám niekoho, kto keď sa pýtam prečo, povie: „Preto lebo stále čakáš od ľudí to čoho si pre nich schopná urobiť ty.“ Stále som naivná, stále som sa to nenaučila, že tak to proste nefunguje.
„To nie je o naivite.“ Tak teda o čom? „To je proste o tom, že si moc dobrá, a že veríš, že aj ostatní sú takí.“ Ja už taká nechcem byť. „Smola, budeš stále rovnaká. To proste zo seba nevytlčieš.“
Mám niekoho, kto mi povie, že ma má rád, lebo si ma môže vážiť za veľa vecí a koho si za ešte viac vecí vážim ja.
Mám niekoho iného, kto na otázku: „Máš víno a objatie?“ Odpovie: „Prídeš?“ A ja sa zoberiem a idem. Zabalená v mäkkej modrej deke na veľkom bielom gauči rozprávam a počúvam, zostanem do rána a ráno mi zavolá taxík na meno Gertrúda.
Prídem domov, vonku svitá a zrazu je všetko jasnejšie: „Zastav sa. Nerozdávaj sa. Premýšľaj. Nevolaj o pomoc, ale pomôž si. Vyberaj. Pýtaj sa. Bude dobre.“ Viem, že bude...
Objavy, straty, nálezy, lásky, nelásky, priateľstvá (naozajstné aj tie na dobu určitú), ticho, hluk, svetlo, tma, bolesť, rozkoš, smiech, plač, pohladenia, facky, zvítania, rozlúčky, narodenia, pohreby...
Zostať alebo odísť?
Hovoriť alebo počúvať?
Veriť alebo pochybovať?
Skončiť alebo pokračovať?
Plakať alebo sa smiať?
Chcieť alebo radšej nechcieť?
Mám neporiadok v sebe, ako po zimnom spánku.
Ako keď medvedík spí a okolo neho prebiehajú prudké zmeny a on sa zobudí do celkom iného sveta, ktorý nespoznáva.
Lenže ja som nespala a možno som mala.
Mala som spať a nepomáhať s upratovaním iným.
Oddýchnuť si od všetkých aj od seba.
Načerpať energiu, aby som poriadne upratala predovšetkým sama u seba.
Idem na to.
Na steny potom polepím nové obrázky. Vincentove.
A jar bude farebná, sľubujúca, voňavá, čistejšia...moja.
14 komentárov:
rozmala si mi mejkap...
V tom svojom nájdeš seba,
lebo tak to treba.
V korunách stromov,
usadí sa slnko,
aby zohrialo ťa
a ukázalo ti cestu,
kade chodí láska.
Príde,
keď sa zastavíš.
svitať musí vždy, vyčkaj na ranné zore, pokochaj sa ich krásnou farbou a nechaj rozplynúť v ich plynutí svoj bôľ....
Prosim, nesnaz sa byt ina.
Taka aka si teraz si uzasna a dokonala :)
gwu: pardon.
hrosica: to slnko sa usadi v mojej hlave. len tak najdem spravnu cestu. s laskou, ci bez.
germa: niekedy treba zacat od zaciatku. od svitania...
april: nechcem sa menit. chcem znovu najst tu, ktorou som. stratila sa kdesi. po kusockoch. pomaly a zrazu som sa pristihla, ze robim veci, ktore robit vlastne nechcem. a preto si musim upratat. nejdem prestavovat, len upratat. odstranit chuchvalce prachu, vyprat koberceky, vyprasit vankuse...potom sa budem moct zhlboka nadychnut a budem to zasa ja.
vincent prechadzal roznymi obdobiami vo svojom zivote...odrazaju sa v jeho obrazoch...a vestky, kazdy jeden je krasny...jedinecny...kazdy z nich musel vincent namalovat...aby bol pribeh jeho pribehom...galeria tvojho zivota sa zaplna...obrazmi tvojho pribehu...obrazy su jedinecne...tvoje...
mozno uz zajtra namalujes slnecnice dreamygirl:)
Clovek obcas potrebuje "prekopat" si svoj zivot alebo poupratovat....
:o)víla, ten preklep (u mňa)je nechutný dôkaz, že to je pravda :o)
(rozmazala samozrejme) :o)
moje male smutne nechapajuce...
ale silne, o to sa nebojim.
myshka: si uzasna.
pustovnicka: ...a vyvetrat.
gwu: citlivka ;)
swarovski: nechapajuce? praveze som dost pochopila. a silna, ano, to som.
víla: no a čo, tak som :o)
môžem ja za to???
gwu: sme dve...minimalne ;)
aj nabuduce ;)
dobre mi zostalo na dusi. dakujem.
Zverejnenie komentára