Nový pocit zimy...horúci

Dnes padali vločky veľké ako pierka, čo vypadnú labuti spod krídla. Dnes som si povedala, zima je tu. Podľa kalendára síce ešte nie, ale Martin svojho koňa v stajni nenechal. Vianoce prídu skôr, než sa nazdáme. Zvyčajne, teda aspoň za posledných pár rokov som sa ich vždy trochu obávala. Tento rok sa teším ako malé dieťa. Lebo tuším, že sa mám prečo tešiť. Že tento rok dostanem najkrajší darček. Taký, z ktorého sa neprestanem tešiť. Porazím ho v kartách a aby nebol smutný, tak ho budem kŕmiť jablkovou štrúdľou. Mojou. Izba bude voňať jablkami, klinčekmi a škoricou a on mi bude čítať básne.

Keď sa zotmie a biele vločky sa budú lesknúť tak inak, tak sviatočne, vybehneme na chvíľku von, len tak, v svetroch. On schytá bielu studenú trefu do tváre, za čo ma vyváľa v snehu. A potom, ležiac spolu na bielej jednoliatej ploche budeme spolu robiť snežných anjelov a strašne sa smiať. Po pár minútach ma s vážnou tvárou zaženie späť domov s naoko vážnym výrazom v tvári: „Veď prechladneš, ty decko.“

Na chodbe mi chytí skrehnuté ruky do tých jeho horúcich a veľkých. A keď k nemu zdvihnem hlavu, chytí mi tvár do dlaní, pozrie na mňa ako keby ma nikdy predtým nevidel. Ukazovákom odhrnie moju neposlušnú ofinu najpomalšie ako sa len dá, a ja v jeho očiach uvidím, že aj on sa na teší. Z rovnakého dôvodu ako ja. Posadí ma vedľa seba na gauč, pustí Popolušku a ja mu zaspím v náručí.