Sobotňajšia divná prázdnota

Sobota. Februárová stará známa divná prázdnota. Nič extra. Žiadne srdcabôle. Aspoň nie akútne. Na čerstvých ranách sa tvoria chrasty. Ešte chvíľku a zostanú len jemnučké jazvičky. Ako vždy. O jednu viac, či menej. Kto by ich počítal?

Oheň v krbe. Teplo domova. Vraj prečo baba ako ja sedí doma. Mám byť niekde s niekým, robiť niečo. Hocičo. Veď je víkend. Veď to je povinné. Kto sa nezabáva je chudák, ktorého nikto nechce... Hoď si to, cica. Aaaach, aké bez fantázie a štipky zmyslu pre zimnú melancholicky depresívnu romantiku.

Pyžamo mi vyhovuje. Je mäkké a hreje. Nechcem sa prezliecť do niečoho iného. Čaj nahrádza pitky predošlých týždňov. Môj žalúdok už splachovanie sklamania nezvláda. Starnem. Nemám chuť na bary, diskotéky, bytové parties. Nemám chuť na ľudí, na baliace rečičky, ódy na moje oči, vlasy, kozy, na ponuky diskrétneho sexu. Dokonca ani na kamarátske kávičky, vínka, pokecy. Ani na veci, ktoré mám rada. Nezdvíham telefóny. Neodpovedám na maily. Prepáčte. Som v odmietacej fáze. Je nezábavná, absolútne necool. Bezpečná. Na pár dní.

Nič necítim. Chvalabohu. Aspoň na chvíľku.

...alebo skôr bohužiaľ?