streda, decembra 26

Momentky

Predvianočný Karlov most. Cítim, že mám studené líca bez toho, aby som sa ich dotkla. Vnútro mi zohriali dva deci „svařáku“ a pocit, že táto nedeľa strávená túlaním sa po Malej strane bude jedna z tých, na ktorú budeme spomínať ešte dlho. Ruku v ruke obzeráme obrazy a fotky zababušených pražských umelcov. Každý má iný trik na prilákanie turistov. Tri za cenu dvoch. Vianočná zľava. Na konci mosta stojí starší, ale vzpriamený pán. Hrá na ťahacej harmonike a spieva. „Máš nejaké drobné?“ pýtam sa. Bez slova vytiahne pár mincí z vrecka. Hodím ich do špinavého klobúka. Všimnem si, že ten pán je slepý. „Zdá sa mi, že spieva po slovensky,“ šepnem. „ Tak tu ešte chvíľku zostaňme,“ odpovie. Držíme sa za ruky. Stmieva sa. Šero má zvláštny fialový nádych. Nevnímam nič len ten farebný opar, jeho a sugestívneho speváka. Počúvame. Odhodlane ťahá harmoniku. Biela palička je opretá o múr mosta. Slepé oči zastrel biely záves. Ktovie ako dávno. Skrehnutými prstami vyludzuje tóny, sem tam mu nejaký unikne. Ľudia mu hádžu mince, on ich nevníma. Spieva veselú pesničku, ale s jeho hlasu ide neuveriteľný smútok a bolesť. Pozrieme na seba. Bez slova sa pohneme. O pár metrov ďalej zastaneme. Ruku mu stískam, musí ho to bolieť. Pozriem na neho, vidím ho cez slzy, rozmazane a zdá sa mi, že aj jeho pohľad zvlhol. Viem na čo myslí. Prejdeme ešte pár krokov, kým sa nerozvzlykám. Dojatie ma premohlo. Chytí mi tvár do dlaní. Palcami zotiera slzy. Objatím tlmí vzlyky.

Cítim ju priam hmatateľne. Nepopísateľnú blízkosť.


Predvianočná atmosféra v práci. Večer firemná party. Esemeska: „ Príď ešte pred akciou domov.“ Volám mu: „Mám sa báť?“ „Neviem,“ odpovedá. Okamžite odchádzam. Nevnímam kolegov. Sadám do auta. Skoro zošrotujem to, čo parkuje vedľa. V hrudi cítim zvieranie, aké cítim len na svadbách alebo na pohreboch. Prídem domov. Viem, čo sa stane. Izba je tmavá. Sedíme na posteli. „Ja nemôžem...,“ hovorí. Viem na čo myslí. Jeho pohľad zvlhol. Ja necítim nič. Zatiaľ. Balí kufor. Neviem, čo povedať. Počúvam, čo hovorí, ale nevnímam. „Ešte nechoď,“ počujem sa hovoriť. Pozerám na neho. Objímam ho. Nebolí to. Neudržateľné zadúšajúce vzlyky prídu až o niekoľko hodín neskôr.


Cítim ju priam hmatateľne. Neprekonateľnú vzdialenosť.