Malý odvážny sen

Dáš mi božtek do dlaní a pri rannom česaní budeš na mňa pozerať, ako keby si mal rád, zvláštny spôsob, akým držím hrebeň.

Pri pohľade na môj chrbát nahý, budeš zrazu chcieť byť malý a schovať sa mi pod krídlo.

Krídlo nežné ochranné, jemné ako pavučinka, a budeš sa kochať tým, ako odovzdane spinkám v tvojom náručí.

Budeš cítiť jedinečnú vôňu, ktorú zoberieš si bez pardónu do dlaní.

Naberieš si zo mňa trošku, dovolím ti. Na pár minút zložím masku silnej ženy. Len pred tebou, dočasne a tvoj pohľad pohladí ma, len tak nežne, že nebudem ľutovať.
Už nikdy.

Budeš túžiť stále blízko byť a cítiť ako bije moje srdce na tvojom líci, zamotaný v súradnici, budeš ma mať celú.

Budeš ma mať celú spiacu, odovzdanú, netušiacu, že ráno ma prebudíš, vôňou kávy prekvapíš ma a už nikdy nebude nám zima, len teplučko, nežnučko. Neskôr ľahneš si mi na bruško. Zaspíš.

Nezobudí ťa ani slnka východ ružový nad poľom plnom slnečníc, ani šum a silný víchor. Lebo budeš v bezpečí. A ja s tebou, s tvojou nehou.

Nasaj vôňu z mojej kože a až potom a zvolaj „Bože!“ A potom ti uverím všetko.

Vravíš: „Oblečiem sa do tej vône, čo jemnosti je veličina, len tá tvoja, žiadna iná.“
Nezmeriaš ju žiadnym metrom, v zime zahalíš ma hrubým svetrom, aby jemne netriasla sa moja brada. Potom zistím, že mám ťa rada viac, ako som si myslela.
A slnko chytá druhý hlas.
Snáď nezhorím.

Uhasíš ten oheň ráno, uhasíš ho na obed, uhasíš ho večer. Pri malom svetle budem veľká kráľovná, čo žiadna sa jej nerovná. Keď ponúkaš mi všetko a nič, neupletiem na seba bič z nedôvery.

Dobrú noc, môj čarodejník dnešnej noci, čo má ma trošku v svojej moci.
Snáď nenecháš ma skamenieť.

Celá

Vtedy...keď to bolelo čerstvo a ostro. Dvaja priatelia. Ona a on. V aute. Viezli ma hore, tam kde je ten naj výhľad. Nechali ma plakať. Počúvali, čo som hovorila. Počúvajú teraz, keď omieľam dookola tie isté skeptické reči. Sem tam ma slovne prefackajú. Po ceste domov sme počúvali pieseň. Niečo, čo presne vystihlo môj pocit. Niekoľko krát. A stále to cítim rovnako. Tie slová mi rezonujú v hlave, keď v noci zaspávam, ráno, keď sa zobudím, keď sa sprchujem aj keď stojím na zastávke a čakám na električku. Prestávku si dajú len, keď ich prehluší ničo silnejšie. A to sa teraz nestáva často...

Cítil som sa celý, dnes opäť na kúsky som, asi nie je súdené dvom, také niečo nájsť.
Cítil som sa skvelý a nebolo to iba v snoch, zdá sa, že nesmieš tak ďaleko zájsť.
Chcel som zostať v mieri, znova vo vojne som, asi sa to nehodí k dvom, také niečo násjť.
Cítil som sa byť v cieli, späť na štarte som, zostalo niečo, čo bolo vtedy?
Niečo, čo sme chceli?
Neviem, či som vinný, alebo divný,či stojí to všetko, za tú chvíľu.
Ale cítil som sa celý.

Aj ja som sa cítila celá. Na krátky moment. Na pár chvíľ. Ale bol to len klam. Sebaklam.
Asi musím padnúť až tam, kam sama nechcem zísť. Lenže musím. A potom poletím. Vysoko... Aby ma ďalší pád už úplne dorazil. A potom príde ticho a nič. Žiadny pocit...

Neodpustím

Neodpustím ti ani jednu minútu, ktorú som na teba myslela. Ani sekundu, ktorú som sama seba presviedčala, že sa nemám báť, že nemusím hrať hry ani sa schovávať za masky. Ani to, že som tomu nakoniec uverila. Priskoro.

Neodpustím ti, že si ma vyviedol z ťažko a dlho získavanej rovnováhy. Bola krehkejšia než sa zdala. A ktovie, kedy ju zasa nadobudnem. A či vôbec...

Neodpustím ti, že som sa nechala strhnúť búrkou, ktorú vo mne už dlho nikto nevyvolal. Ani to, že som tušila, že ma zničí a predsa som sa pred jej ničivosťou neskryla do bezpečia.

Neodpustím ti ani jedno pohladenie, ani jeden úsmev. Ani jednu modrinku z vášne, ktoré si zanechával po mojom tele, aby mi aj na druhý deň pripomenuli, že si a že po mne túžiš.

Neodpustím ti, že si presne vedel, kedy potrebujem, aby si prišiel a jednoducho si sa zjavil pri mojich dverách.

Neodpustím ti tvoju vôňu, tvoj hlas, tvoje teplo, tvoje ruky...

Neodpustím ti, že som sa chvíľku cítila najkrajšia na svete.

Neodpustím ti ani jednu nočnú prechádzku tichým voňavým májovým mestom, ani jeden rozhovor na balkóne.

Neodpustím ti, že sme neboli v galérií, ani na balete, tak, ako sme chceli. Ani to, že sa nevyberieme na ten môj vysnívaný výlet.

Neodpustím ti ten pokoj, ktorý som cítila, keď som bola s tebou. Ani to, že mi stačilo, že si sedel vedľa mňa, čítala som si knihu a cítila som sa v bezpečí s intenzívnym pocitom, že toto nikdy neskončí, že to už bude len krajšie.

Neodpustím ti ani jedinú vetu, ktorou si ma vedel rozosmiať. Ani to, ako si vravel, že máš rád, keď sa smejem.

Neodpustím ti to, ako všetci okolo mňa vraveli, ako spokojne spolu vyzeráme.

Neodpustím ti ten vzdušný bozk. Veď vieš, ktorý.

Neodpustím ti ani jeden pohľad, ktorý vravel: „Chcem ťa celú zjesť.“

Neodpustím ti ani jedno písmenko, ktoré tvrdilo: „Dievčatko moje, chcem byť s tebou...“

Neodpustím ti, že som zabudla na všetky predsavzatia plynúce z predošlých bolestí a teraz sa cítim tak hlúpo, zneužito, naivne a nepoučiteľne.

Neodpustím ti, že už nikdy nezistíme, aké by to mohlo byť...

Neodpustím ti to naše posledné stretnutie. Ani jednu tvoju slzu na mojom ramene. Ani jeden dotyk tvojej dlane na mojich vlasoch. Neodpustím ti, že si ma nenechal odísť ešte než sa zo mňa vydral prvý vzlyk. Ani žiadne nežné slovo, ktoré vyšlo z tých pier, čo ma predtým bozkávali. Neprepáčim ti ten nôž, ktorý si do mňa vrazil, práve vtedy, keď som to už nečakala, ani tú nádej, ktorou si ten nôž v mojom vnútri otočil.

Neodpustím ti ten alibistický a otrepaný prísľub priateľstva, stretnutí, toho, že to nekončí, len ty už nechceš byť môj partner, milenec, ale kamarát, lebo si nie si istý, lebo.... Nemôžem ti odpustiť tie reči o tom, ako ma máš strašne rád, ako keby si ma poznal roky, o tom, že takú príťažlivosť si nezažil...blablabla. Počula som to už toľko krát, že ma to čičíkanie uráža a ponižuje, pretože malo len utíšiť tvoje svedomie a nie moju bolesť. A vo mne zanechalo tú odpornú neistotu a nutkanie vymýšľať scenáre typu „čo by bolo, keby som vtedy...“ a „čo ak raz...“, ktoré nie a nie vyhnať z hlavy.

Neodpustím ti soľ, ktorú si sypal do otvorenej rany, keď som plakala a ty si vravel: „Si krásna, najkrajšia...“ To nebolo fér.

Neodpustím ti ten posledný bozk na zastávke poslednej električky, ani to posledné objatie, z ktorého som sa musela vytrhnúť, ako v nejakom trápnom romantickom filme, lebo inak...by si ma nenechal odísť a pritom si sám chcel, aby som išla a už sa nevrátila.

Neodpustím ti ani jedno ráno, v ktoré sa zobúdzam a prvá myšlienka patrí tebe a otázke „prečo?“

Neodpustím ti, že som si to odniesla za všetky tie, čo ti ublížili. A neprepáčim ti ani, že si ma tu nechal opäť o niečo nedôverčivejšiu, tvrdšiu, chladnejšiu, silnejšiu, múdrejšiu, staršiu...

Neodpustím ti. Nemôžem. Budem sa na teba hnevať. Ešte veľmi dlho. Pretože hnev je to jediné, čo môže ako tak prinútiť toho červíka v mojej hlave, aby si dal na moment pohov. Pretože hnev je teraz ten jediný utišujúci liek. A keď prestane zaberať, utečiem...

Neodpustím ti, že som podľahla. Neodpustím ti ale hlavne to, že to neodpustím sama sebe.

Opäť tá intuícia

Niekedy by som chcela, aby sa moja pošahaná intuícia mýlila.

Asi som to naozaj zakríkla...

Oteraz už o náznakoch šťastia ani nešepkám. Sľubujem.

Dýchaj

Šťastie. Vrtkavé. Neuchopiteľné. Vyšmykovacie. Krásne. Toľko krát sa zdalo, že si na teba sadlo, ale potom uletelo. Chceš ho a keď ho máš, tak sa ho zľakneš. Lebo čo ak to dopadne tak, ako predtým?

Bojíš sa, že ho prudším pohybom odplašíš a ten strach spôsobuje, že premýšľaš nad hlúposťami a robíš voloviny. V snahe hasiť, nalievaš benzín do plameňov. Hysterka! Sa spamätaj! Šťastie nie je zbabelý komár. Neodletí pri náznaku nebezpečenstva. Teda aspoň vtedy nie, keď je skutočné.

Dýchaj, víla, dýchaj. Zhlboka a naplno. Nepremýšľaj. To ťa udusí. Užívaj. Zabudni na to, ako to bolo s tým predtým a s tým ešte pred ním. To bolo vtedy... boli iní. Ty si bola iná. Nestresuj. Netlač. Nenechaj sa oklieštiť zbytočným strachom. Vymaž z pamäti všetky sprosté články z ešte sprostejších slepačích časopisov, čo si čítala kdesi na záchode, o tom, čo a ako sa má a čo a ako sa nemá. Rob a hovor to, čo sa ti chce. Tým nepokazíš nič. Nepochybuj. Hlavne o sebe nie, tak ako to ty zvykneš.

On vie, prečo ťa má rád. Prečo ťa objíma. Prečo zbožnuje, keď sa smeješ. Prečo ťa počúva. Prečo ťa bozkáva. Prečo ťa hladká. Prečo je rád, keď si pri ňom. Prečo sa vytešuje z toho, keď pochabo tancuješ na Polemic. Prečo ťa rád a kvalitne pozitívne prekvapuje. Keby nechcel, tak to nerobí, nie? Tak čo do prdky riešiš?

Studená sprcha a ráno budeš svieža, voľná a bez strachu. Tak pochopili sme sa, alebo potrebuješ poriadne nakopnúť?