Cukrík

Bol raz jeden malý chlapček, žil niekde v hnusnej chatrči kdesi v Brazílií (alebo tak). Jeho rodina bola veľmi chudobná, ale spokojná. Bohužiaľ často nemali ani na chlieb. Jeho mamička mu však každé Vianoce kúpila cukrík.

Chlapček si ten cukrík častokrát opatroval aj niekoľko mesiacov, kým ho zjedol. Každý deň sa naň pozeral, každý deň premýšľal, či ho už zje, alebo ešte chvíľku počká. Odďaľoval pôžitok z chuti najviac, ako len vedel vydržať, pretože vedel, že ten cukrík má, že je len jeho, a že mu sladkosť neutečie. Po niekoľkých mesiacoch ho opatrne odbalil vycmúľal úplne do posledného náznaku sladkej chuti v ústach a tá chuť mu zostávala na jazyku ešte niekoľko dní. Nie, že by si neumýval zuby, ale jednoducho na tú chuť stále myslel a pri spomienke na ňu mu očká žiarili a už sa tešil na ďalšie Vianoce, pričom málokedy zabudol na ten deň, kedy cukrík zjedol, pretože to bol pre neho akýsi rituál. Všetky obaly si odkladal, a v čase, kedy nemal žiadny cukrík sa pozeral do škatuľky, v ktorej si ich opatroval a tešil sa z šuchotavých farebných papierikov. Každý jeden cukrík si vážil, ale v kútiku dušičky stále túžil po tom, aby mal takých cukríkov každý deň aj dvadsať.

Chlapcova mamička už bola stará a zrobená. Jedného dňa ju bez mihnutia oka vyhodili z práce s tým, že jej ako poslednú výplatu dali len niekoľko málo realov. Mamička bola zúfalá až tak, že aj tie posledné peniažky minula na lós. Šťastie si niekedy sadne aj na nešťastných a mamička vyhrala, stala sa milionárkou.

Spolu s chlapčekom a celou rodinou sa nasťahovali do pekného malého mesta, kde si kúpili veľký dom hneď vedľa obchodu so sladkosťami. Mamička vedela, že chlapček zbožňuje cukríky a tak mu každý deň dávala peniaze na to, aby si ich mohol kúpiť koľko len chcel. Plnila mu tak sny, ktoré pre ostatné deti z ich pôvodného bydliska zostali nesplniteľné. A chlapček si kupoval a kupoval. Zdalo sa, že je to najšťastnejší chlapček na svete.

Prvých pár dní zjedol každý deň dvadsať. Každý jeden si vychutnával, ako keby mal byť posledný. Po mesiaci mu už sladká chuť nebola veľmi vzácna, ale zo zvyku, alebo možno preto, lebo si to mohol dovoliť a mohol sa cítiť lepší ako jeho kamaráti, ktorí dostali len jeden cukrík na týždeň, stále si kupoval veľa veľa cukríkov. Trávil málo času s mamičkou aj s kamarátmi, lebo stále len nakupoval nové a nové cukríky a skladoval si ich v izbe. Chcel ich mať stále viac. Lenže každý vhodil do úst, pár krát ho tam poprevracal jazykom, a vypľul ho. O pár minút si do úst vložil cukrík s inou príchuťou. Aj ten vypľul, alebo ho pochrúmal a vrhol sa na ďalší. Tá chuť mu už bola príliš známa. Neskôr už získaval pocit, že všetky chutia rovnako. Papieriky rozhadzoval aj po zemi a potom po nich šliapal. A tak ho po čase cukríky zunovali. Bol už príliš unavený na to, aby každý len trošku oblizol a zahodil.

Namiesto ich nakupovania mal chuť zahrať si s kamarátmi futbal. Lenže tí ho už ani nespoznali, pretože chlapček od toľkých cukríkov stlstol a nevládal ani behať za loptou a nikto ho vo svojom družstve nechcel. Tak len stál pri plote ihriska, pozeral na kamarátov, ako sa veselo hrajú a ako si počas pauzy niektorí vychutnávajú ten svoj jeden cukrík, ktorý dostali od svojich chudobných rodičov na Vianoce. A závidel im tú žiaru v očkách a radosť zo sladkej chuti.

Potom mu vypadali zuby a rozprávky je koniec.