Nepoškvrnená

...bola tá naša láska.
V poslednom čase na teba akosi častejšie myslím.
Nie, nechcem ťa späť.
Ani by som ťa už nevedela tak veľmi milovať, ako vtedy, než nás zničilo klamstvo, podvod, predtým, než si ochladol na mínus päťdesiat stupňov.

Len na teba myslím.
Alebo skôr na ten pocit.
Na prvé mierne plaché rozhovory, na tvoj smiech a privreté oči.
Na tvoju veľkú rukavicu, ktorú si mi navliekol na ruku, keď mi bola zima.
Na to, ako si veľa rozprával a ja som sa veľa smiala.
Na prvý bozk. Spontánny.
Bol si odvážny. Mäkko nežný.
Na to, ako si vzal medzi palec a ukazovák prameň mojich vlasov a povedal: "Toto som chcel urobiť od prvej chvíle, čo som ťa zbadal."

Nepoškvrnená bola tá naša láska.
Mladá. Skutočná.
Iskrivá, vášnivá, búrlivá, niekedy hlučná.
Trošičku naivná a preto nádherná.
Nebrzdená zbytočnou opatrnosťou,
zlou skúsenosťou,
strachom z intríg,
obavami z konšpirácií a podvodov.

Nepoškvrnená bola tá naša láska.
Možno spoznáme vášnivejšie, serióznejšie, hlbšie, dokonalejšie, takmer večné.
Ale ani keď sa ostrihám dohola, takú, ako bola práve tá naša už nezažijem.
Ani ty nie.
Nikdy.

...nepoškvrnenú.