Slepota pred prebudením

zahalí niekedy slepota
čakajúc na svojho Godota
túžiace tvoje dlane

pri svetle mihotavom
pomaly splývaš s davom
a vieš, že čakáš márne

pretože jeho žena
z tajomstva upletená
bude ťa nenávidieť

užívaš ranné milovanie
raz povieš áno, raz nie
keď dlhé noci vydržíš bdieť

ako tá hrubá vanilková svieca
čo zohreje ti nahé plecia
keď ty si jin a túžiš

nájsť svoje párové jang
čo vráti sa jak bumerang
vždy keď si sama a blúdiš

pýtaš sa, čo sa stalo
vtedy ti chýba málo
od prívalu slov onemieš

príde on a jeho ruka
rozkoš a nehu núka
ale ty v sebaobrane odmietneš

preto tu sedíš sama
no nie si uplakaná
na čele sedí vráska

odporne hyzdí nevinnosť
zabúdaš s ňou na prítomnosť
chuť máš na poriadneho práska

bol by len spúšťačom spomienok
tak ako maličký kamienok
vytvorí na hladine kruhy

opitá hlava a ranné vidiny
po celej duši škaredé modriny
čo nechal tam ten druhý

na scénu prichádza skrytá sila
a ty zas vieš ako byť na všetkých milá
cítiš priam hmatateľné vytriezvenie

keď príde nutkanie pochybovať
vieš, kam sa máš prísť pred ním schovať
kým neprihlási sa prebudenie

PS:Ďakujem za inšpiráciu.

Hovno vedia

Mala čerstvých štyridsať. Deti už polodospelé, život pohodlne zariadený. S manželom prekonali niekoľko kríz. Úspešne. A vtedy prišlo najhoršie obdobie jej života. Jej otcovi zistili rakovinu pľúc. Chodila ho navštevovať takmer denne, keď bol na chemoterapií. Jeho srdiečko nevydržalo. Myslela, že sa z toho nespamätá. On jej vždy rozumel. Bol taký citlivý a chápavý. Vždy mal pre ňu pohladenie, ktorého sa jej u pragmatickej mamy nedostávalo. Zrazu bol preč. Najsilnejšia rana. To si myslela. Potom prišla ďalšia.

Prišla úplne zronená. Klesla na stoličku v kuchyni.
„Kde si bola?“
„U ženského.“
„Všetko v poriadku?“
„...uhm.“
Prudko sa postavila a odišla do spálne a dve hodiny odtiaľ nevyšla. Na druhý deň povedala, že nebude spať doma pár dní. Že musí ísť do nemocnice. Nič vážne. Usmievala sa, ale jej oči ju prezrádzali.

Neviem prečo, vyšlo zrazu zo mňa vyšlo:„Ty si tehotná...“

Rozplakala sa. Objala som ju a ona plakala a plakala. Medzi vzlykmi povedala: „Ak si to nechám, je pravdepodobné, že pôrod neprežijem. Už aj s vami som mala rizikové tehotenstvo. Neviem, čo mám robiť.“

Objímala som ju ešte dlho. Potom povedala: „Nemôžem vás tu nechať.“ Zbalila si pyžamo, zubnú kefku a pastu a odišla. Vrátila sa až o pár dní. Vrátila sa, a predsa časť z nej zostala tam. A odvtedy ju sem tam pristihnem, keď má v pohľade ten istý smútok ako vtedy.

Mala inú voľbu? Mala by si pripomínať deň nenarodených detí? Niekedy o tom hovorí a vyčíta si to aj po rokoch. Vidím jej to v tvári a vtedy len prídem a hladkám ju po vlasoch. Možno tí, čo o tom hovno vedia, čo nemajú tušenie PREČO, by povedali, že to mohla risknúť. Že mohla obetovať svoj život za to, aby mohla darovať ďalší nový. Ale ja vravím, že by som jej to asi neodpustila. Keby nás tu nechala. Keby tu nebola. Bez nej by bolo všetko o toľko ťažšie. Nechcem byť bez nej. Som sebecká? Možno, ale nemôžem inak. Aj keď sa nevídame denne, cítim ju, ľúbim ju. Moju mamičku.

A tá krava, čo nám prišla do školy namiesto toho, aby prednášala o chudobe v Afrike, rozprávať o tom, že VŽDY je iná voľba, by si na mňa mala dávať pozor. Lebo budem agresívna.

Dátum

Prečo si ženy pamätajú všetky sprosté dátumy?

Najmä tie bolestivé.
Masochizmus predurčený prírodou?
Za prvotný hriech?

Dnes má narodeniny.
Predvčerom to boli dva roky odkedy som mu posledný krát zaspala v náručí.
Bolo to po tom, čo som mu povedala, že už nevydržím necítiť jeho lásku a postupne mrznúť v tom chlade, ktorý z neho sálal.
...remembering that night...
Ráno som sa zbalila a ...

Marec je plný všakovakých dátumov tohoto druhu.
Poberaj sa starec.
Poberaj sa chorá láska.
Báj báj.

Dnes.
Spomenula som si.
Nebolí to už.
Ale spomenula som si.
Na čo si v hlave držím kalendár niečoho, čo už neexistuje?
Nechápem.
Kto to tak vymyslel?
Niekedy by som chcela byť muž.

Nuž, tak ale keď som si už spomenula, tak: Veľa šťastia, lásky, rozumu...lásky.
Želám jemu.
A aj sebe.

Ide na mňa jar. Dnes som dlho cestovala električkou. Skoro na kraj sveta. Pozerala som von oknom. Narátala som pätnásť sympaťákov, čo šli okolo a myslela na tvoje ruky. Vravím, jar na mňa ide. Lýtka za zapaľujú, telá sa odhaľujú. Alebo opačne?

Kašlať na dátumy.
Kašlať na kalendáre.
Jediný dôležitý údaj v nich je, že po dnešku príde zajtrajšok a ten bude krásny.
Yesterday, all my troubles seem so far away.

Dnes je 23.marca a ja som pokojná ako už dávno nie.
To upratovanie predjarné sa zjavne neminulo účinku.
Moje oči sú čisté.
Môj stôl tiež.

Teraz sa už len šuchnúť pod perinku.
Veď vieš.
Čakám ťa...

Budem ťa zvádzať.
Nezbedne.
Žiadostivo.
A ty sa necháš omotať pavučinkami snov.
Ale nespútajú ťa.
Skôr naopak.
Sme takí.
Obaja.

Nenechaj ma zaspať.
Nedovoľ mi premýšľať.
Dotýkaj sa.
Rozprávaj.
Hraj sa.
Hladkaj.
Štekli.
Objímaj.
Škrabkaj.
Vychutnávaj.
A ja budem robiť to isté.

...keď pôžitkár stretne pôžitkára.
Malé čriepky šťastia, z ktorých chcem poskladať život.

A snáď si potom do nezmazateľného kalendára zaznamenám ďalší významný dátum s nálepkou: Hriešne dobré.

Pod perinou

Povedal si, že keď sa so mnou rozprávaš, tak sa cítiš, ako keby sme spolu boli pod perinou.

„...niečo veľmi blízke, teplé, čo si pripustíš na telo a cítiš sa tam bezpečne.“
„...za celý čas, čo ťa vnímam mi nezaznel od teba jeden falošný tón.“
„...fakt si dnes neviem predstaviť nič krajšie, ako vliezť s tebou po paplón...“

Ani ja si dnes neviem nič lepšie vysnívať.
Len byť s tebou v tme, cítiť tvoje teplo.
Vdychovať tvoju vôňu, počúvať tvoje slová a tvoj dych.
To by som chcela.
Nič iné.
Dnes.

Až do rána.
Tesne pred svitaním na pár minút zaspať a prebudiť sa na prvý ranný lúč, jemné pohladenie po vlasoch a tvoj úsmev.

Tvoj hlas si ma dokáže podmaniť.
Tvoje oči vyžarujú istotu a múdrosť, ale neschovajú toho hravého pôžitkára, s ktorým chcem ísť na bláznivý labužnícky výlet do Barcelony.
A tam sa chcem s tebou túlať.
Chcem si ťa doberať.
Tancovať.
Nechať si škrabkať chrbát a fúkať si do vlasov.
A počúvať.
A byť pod perinou.
A počúvať.
Pod perinou.
S tebou.
Počúvať.
Teba...

...a som ti neskutočne vďačná za tú predstavu.
Vzbudzuje vo mne pocit bezpečia a zároveň dobrodružného nebezpečenstva.
Podperinový mix emócií je ten najchutnejší kokteil zo snov, aký som v poslednom čase ochutnala.
Mňam.

Jarné upratovanie

Ten pocit ako keď pozerám na odchádzajúcu električku, v okne sa namiesto mojej odráža moja tvár a zrazu sa zmení na masku, bielu, bez výrazných čŕt. Cítim oslobodzujúce prázdno. Zostala len tá maska. Hodím ju o zem a to, čo z nej zostalo a nerozmlátilo sa na prach rozdupem bosou nohou. Nevadí, že potom krváca. Rany sa zahoja a pripomenú mi to už len maličké jazvy.

...blablablaaaaa. Strašne sebaľútostná kvázikrutotrpiteľská hovadina. Blbosť. Zmazať!

Bzzzzz...Dnes trošku nevílovsky, schematicky.

Prichádza jarné upratovanie. Plán pozostáva z desiatich hlavných bodov:

1. Utrieť prach aj z najskrytejších zákutí!


2. Vyhodiť odčerpávače energie (rozumej všetky nepotrebné haraburdy, ktoré len zaberajú miesto, nepotrebujem ich a zavadzajú, keď hľadám niečo skutočne potrebné)!


3. Vyvetrať a vymazať všetky vône minulosti! Prídu nové. Krajšie. Lepšie. Kvalitnejšie. Nová sezóna, nová móda, nová sviežosť.


4. Vyprať všetko, čo sa vyprať dá, najlepšie aj pamäť (zbytočne zaťažuje)!


5. Naozaj naplniť bod č.2. To, čo doteraz nefungovalo už fungovať nezačne. Nekompromisne do koša! Menej je viac. Ale vážne!


6. Umyť okná, aby som videla prichádzajúcu farebnú jar v tých správnych žiarivých farbách a nie skreslenú zimnou špinou a ľahkými depkami z nedostatku slnka a tepla!


7. Skontrolovať, či pod posteľou nezostal nejaký (zlo)duch záškodník, čo vylezie, keď to bude najmenej vhodné!


8. Vyspať sa zo všetkých bolehlavov a kocovín a znovu poriadne naplno zhlboka dýchať!


9. Viac sa usmievať, objímať, bozkávať, nebáťsa ľúbiť, dúfať, snívať, znovu žiariť!


10. A teraz už len užívať tú čistotu...