Zrelá na útek

Hlavné mesto mi začína byť pritesné.
Či skôr ja si začínam byť pritesná.
Nevládzem.
Koža mi je malá, mám pocit, že ma každú chvíľku roztrhne.
Od sebaľútosti.

Neviem kam a ako ďalej. Neviem s kým a prečo vlastne. Najradšej by som zdrhla. Už zasa. Preč. Ďaleko. Tam, kde ma nikto nepozná. Chcem sa túlať po uliciach, ktorých mená nie sú podstatné. Stretávať tváre, usmiate, nahnevané, premýšľajúce, ale hlavne neznáme.

Nájdem tam seba alebo nájdem niekoho? Chcem nájsť? Čo vlastne? Koho?

Neriešiť.
Nepremýšľať. Hlavne nepremýšľať.
Necítiť nič a k nikomu.
Netúžiť.
Nehanbiť sa.
Len tak byť.
Nebáť sa nikoho a ničoho.
Robiť všetko bez rozmyslu a kašlať na to, čo bude ráno.

Utiecť od duchov minulosti, ktorí na mňa z času na čas vyskočia spoza rohu, keď je to najmenej vhodné. Neukážu sa vtedy, keď sa cítim silná tak, že ma nikto a nič nerozhodí. Nie, oni to tak nerobia. Zaskočia ma nepripravenú, obnaženú, zraniteľnú. A prichádzajú v skupinkách. Nie každý zvlášť, aby som sa s nimi mohla pobiť a ten zápas vyhrať s nadhľadom, prípadne to uhrať na remízu a odísť so cťou. Zlomia ma, opľujú a tým ma potupia. Neznášam sa, keď som slabá.

Utekám pred nimi, alebo sama pred sebou? Od seba?
Potrebujem vypadnúť, alebo len studenú sprchu?
Prefackať, nech sa spamätám, alebo pritúliť, nech sa upokojím?
Ktovie. Možno najprv jedno a vzápätí druhé.

Cítim poníženie, keď sa mi chce plakať. Chcú ma príjemnú, veselú, silnú, upokojujúcu, rozosmievaciu, oporu, čarovnú vílu, ktorá vyrieši ich problémy a nemá vlastné. Takú ma poznajú. Iná ich privádzam do rozpakov. Otravuje ich počúvať. Sľubujem, už nebudem chcieť pohladenie, tužiť po pochopení. Prepáčte, že som obťažovala. To moje tu pre vás ale bude. Ale až sa vrátim. K sebe.