Celá

Vtedy...keď to bolelo čerstvo a ostro. Dvaja priatelia. Ona a on. V aute. Viezli ma hore, tam kde je ten naj výhľad. Nechali ma plakať. Počúvali, čo som hovorila. Počúvajú teraz, keď omieľam dookola tie isté skeptické reči. Sem tam ma slovne prefackajú. Po ceste domov sme počúvali pieseň. Niečo, čo presne vystihlo môj pocit. Niekoľko krát. A stále to cítim rovnako. Tie slová mi rezonujú v hlave, keď v noci zaspávam, ráno, keď sa zobudím, keď sa sprchujem aj keď stojím na zastávke a čakám na električku. Prestávku si dajú len, keď ich prehluší ničo silnejšie. A to sa teraz nestáva často...

Cítil som sa celý, dnes opäť na kúsky som, asi nie je súdené dvom, také niečo nájsť.
Cítil som sa skvelý a nebolo to iba v snoch, zdá sa, že nesmieš tak ďaleko zájsť.
Chcel som zostať v mieri, znova vo vojne som, asi sa to nehodí k dvom, také niečo násjť.
Cítil som sa byť v cieli, späť na štarte som, zostalo niečo, čo bolo vtedy?
Niečo, čo sme chceli?
Neviem, či som vinný, alebo divný,či stojí to všetko, za tú chvíľu.
Ale cítil som sa celý.

Aj ja som sa cítila celá. Na krátky moment. Na pár chvíľ. Ale bol to len klam. Sebaklam.
Asi musím padnúť až tam, kam sama nechcem zísť. Lenže musím. A potom poletím. Vysoko... Aby ma ďalší pád už úplne dorazil. A potom príde ticho a nič. Žiadny pocit...