utorok, júna 5
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Utrhnúť sa z reťaze zvanej realita a snívať. Lietať si svetom ako víla.
Niekedy by som chcela, aby sa moja pošahaná intuícia mýlila.
Asi som to naozaj zakríkla...
Oteraz už o náznakoch šťastia ani nešepkám. Sľubujem.
medzi nebom a zemou o 11:42
Druh sna Tak trochu nočné mory
12 komentárov:
vilocka, dufam, ze to nie je to, na co myslim... lebo potom by mi bolo fakt ale fakt luto...
takze nech to nie je to...
Uff :(
vo mne si prebudila jednu pesnicku od elanu, taku malu nenapadnu... vola sa Nezabudnúť. (alebo tak nejak) a ani neviem preco...
ja len dúfam, že som to pochopila nsperávne.
snad je nadej a nie je to tak cierne..vypocuj tetu vilu torinu a drzim palce.
Preco maju sklamania v nasom zivote za nasledok to, ze sa vzdavame nasho prava na stastie a prirodzenu radost z niecoho? Je naozaj nutne nahadzovat tu hrosiu kozu? Az raz pride cas, pridem ju z teba oskrabat ;)
U Kami prebudzas pesnicku, u mna davno zabudnute pocity...
Mám ťa v srdci
ako klinec v dreve ,ktorý nejde von
je hrdzavý a bolí
ale radšej bolesť
než prázdno...
smrk:-(
zasnivana.. spravime si o tom workshop ako nezakrikat.. spojeny s amputaciou reci a studenou sprchou :)
je mi to ľúto, ale aj zajtra opäť vyjde slnko ...:-)
Nie! Coze? Vsak nie. Nie!
mali by sme mlacat viaceri, s tym zakriknutim je to nejake vazne a siri sa to ako epidemia
Zverejnenie komentára