Precitnutie

"Máš možnosť rásť, učíš sa každý deň, využi to najsprávnejšie ako sa dá. Máš veľký potenciál, len nepoľavuj. Aké chceš tréningy? Táto kniha, kapitola dvanásť ťa naučí ako efektívne viesť a motivovať ľudí. Inovácie, kultivácia talentu... V biznise niet pre emócie miesta, očisti sa od nich. Zatni zuby, vydrž, oddýchneš si o rok, dva, tri...(a možno až v hrobe)."

Dobre mienené rady a konštatovania, alebo len frázy vyťahované z bullshit slovníka?

... a moja únava prichádza príliš skoro. Na čele som našla prvú vrásku a z ofiny mi trčí šedivý vlas.

Sobotňajšia divná prázdnota

Sobota. Februárová stará známa divná prázdnota. Nič extra. Žiadne srdcabôle. Aspoň nie akútne. Na čerstvých ranách sa tvoria chrasty. Ešte chvíľku a zostanú len jemnučké jazvičky. Ako vždy. O jednu viac, či menej. Kto by ich počítal?

Oheň v krbe. Teplo domova. Vraj prečo baba ako ja sedí doma. Mám byť niekde s niekým, robiť niečo. Hocičo. Veď je víkend. Veď to je povinné. Kto sa nezabáva je chudák, ktorého nikto nechce... Hoď si to, cica. Aaaach, aké bez fantázie a štipky zmyslu pre zimnú melancholicky depresívnu romantiku.

Pyžamo mi vyhovuje. Je mäkké a hreje. Nechcem sa prezliecť do niečoho iného. Čaj nahrádza pitky predošlých týždňov. Môj žalúdok už splachovanie sklamania nezvláda. Starnem. Nemám chuť na bary, diskotéky, bytové parties. Nemám chuť na ľudí, na baliace rečičky, ódy na moje oči, vlasy, kozy, na ponuky diskrétneho sexu. Dokonca ani na kamarátske kávičky, vínka, pokecy. Ani na veci, ktoré mám rada. Nezdvíham telefóny. Neodpovedám na maily. Prepáčte. Som v odmietacej fáze. Je nezábavná, absolútne necool. Bezpečná. Na pár dní.

Nič necítim. Chvalabohu. Aspoň na chvíľku.

...alebo skôr bohužiaľ?

Kruh

"Čítal som horoskop na tento rok. Vraj sa zamilujem a možno aj ožením, ale nemám hľadať v nových vodách, bude to niekto, koho poznám roky... Tak ti volám. Nepôjeme na kávu?"

Nepôjdeme. Tak ako sme nešli pred pol rokom, a pred rokom a predtým už x-krát. Lebo nechcem. Lebo sa mi nepáči. Lebo ma otravuje. Lebo nepočúva. Lebo stále frfle. Lebo mi nevonia a lebo je najmúdrejší na svete. Je mi jedno, že toto možno číta. Nechce sa mi byť dobrá. Nechce sa mi usmievať. Nechce sa mi chápať tú nechápavosť...

A okrem toho, neverím na návraty. To, čo nešlo pred piatimi rokmi, nepôjde ani teraz. Každý pokus o návrat, každé druhé vkročenie do tej istej rieky, dopadlo prinajlepšom trápne, niekedy slušnou modrinou vo vnútri.

Opakujte po mne, prosím:"Nie... Nie... Nie... NIE!.... Nepočuješ??? Nechcem. Nebudem. Nepôjdem. Nepobozkám. Neodpoviem! NIE!!!!!!!!!!!!"

Nový rok. Nový vzduch. Nová ja...Egoistickejšia. Šťastnejšia.

Koľký krát už?

Koľko krát ešte?

Momentky

Predvianočný Karlov most. Cítim, že mám studené líca bez toho, aby som sa ich dotkla. Vnútro mi zohriali dva deci „svařáku“ a pocit, že táto nedeľa strávená túlaním sa po Malej strane bude jedna z tých, na ktorú budeme spomínať ešte dlho. Ruku v ruke obzeráme obrazy a fotky zababušených pražských umelcov. Každý má iný trik na prilákanie turistov. Tri za cenu dvoch. Vianočná zľava. Na konci mosta stojí starší, ale vzpriamený pán. Hrá na ťahacej harmonike a spieva. „Máš nejaké drobné?“ pýtam sa. Bez slova vytiahne pár mincí z vrecka. Hodím ich do špinavého klobúka. Všimnem si, že ten pán je slepý. „Zdá sa mi, že spieva po slovensky,“ šepnem. „ Tak tu ešte chvíľku zostaňme,“ odpovie. Držíme sa za ruky. Stmieva sa. Šero má zvláštny fialový nádych. Nevnímam nič len ten farebný opar, jeho a sugestívneho speváka. Počúvame. Odhodlane ťahá harmoniku. Biela palička je opretá o múr mosta. Slepé oči zastrel biely záves. Ktovie ako dávno. Skrehnutými prstami vyludzuje tóny, sem tam mu nejaký unikne. Ľudia mu hádžu mince, on ich nevníma. Spieva veselú pesničku, ale s jeho hlasu ide neuveriteľný smútok a bolesť. Pozrieme na seba. Bez slova sa pohneme. O pár metrov ďalej zastaneme. Ruku mu stískam, musí ho to bolieť. Pozriem na neho, vidím ho cez slzy, rozmazane a zdá sa mi, že aj jeho pohľad zvlhol. Viem na čo myslí. Prejdeme ešte pár krokov, kým sa nerozvzlykám. Dojatie ma premohlo. Chytí mi tvár do dlaní. Palcami zotiera slzy. Objatím tlmí vzlyky.

Cítim ju priam hmatateľne. Nepopísateľnú blízkosť.


Predvianočná atmosféra v práci. Večer firemná party. Esemeska: „ Príď ešte pred akciou domov.“ Volám mu: „Mám sa báť?“ „Neviem,“ odpovedá. Okamžite odchádzam. Nevnímam kolegov. Sadám do auta. Skoro zošrotujem to, čo parkuje vedľa. V hrudi cítim zvieranie, aké cítim len na svadbách alebo na pohreboch. Prídem domov. Viem, čo sa stane. Izba je tmavá. Sedíme na posteli. „Ja nemôžem...,“ hovorí. Viem na čo myslí. Jeho pohľad zvlhol. Ja necítim nič. Zatiaľ. Balí kufor. Neviem, čo povedať. Počúvam, čo hovorí, ale nevnímam. „Ešte nechoď,“ počujem sa hovoriť. Pozerám na neho. Objímam ho. Nebolí to. Neudržateľné zadúšajúce vzlyky prídu až o niekoľko hodín neskôr.

Cítim ju priam hmatateľne. Neprekonateľnú vzdialenosť.

Nový pocit zimy...horúci

Dnes padali vločky veľké ako pierka, čo vypadnú labuti spod krídla. Dnes som si povedala, zima je tu. Podľa kalendára síce ešte nie, ale Martin svojho koňa v stajni nenechal. Vianoce prídu skôr, než sa nazdáme. Zvyčajne, teda aspoň za posledných pár rokov som sa ich vždy trochu obávala. Tento rok sa teším ako malé dieťa. Lebo tuším, že sa mám prečo tešiť. Že tento rok dostanem najkrajší darček. Taký, z ktorého sa neprestanem tešiť. Porazím ho v kartách a aby nebol smutný, tak ho budem kŕmiť jablkovou štrúdľou. Mojou. Izba bude voňať jablkami, klinčekmi a škoricou a on mi bude čítať básne.

Keď sa zotmie a biele vločky sa budú lesknúť tak inak, tak sviatočne, vybehneme na chvíľku von, len tak, v svetroch. On schytá bielu studenú trefu do tváre, za čo ma vyváľa v snehu. A potom, ležiac spolu na bielej jednoliatej ploche budeme spolu robiť snežných anjelov a strašne sa smiať. Po pár minútach ma s vážnou tvárou zaženie späť domov s naoko vážnym výrazom v tvári: „Veď prechladneš, ty decko.“

Na chodbe mi chytí skrehnuté ruky do tých jeho horúcich a veľkých. A keď k nemu zdvihnem hlavu, chytí mi tvár do dlaní, pozrie na mňa ako keby ma nikdy predtým nevidel. Ukazovákom odhrnie moju neposlušnú ofinu najpomalšie ako sa len dá, a ja v jeho očiach uvidím, že aj on sa na teší. Z rovnakého dôvodu ako ja. Posadí ma vedľa seba na gauč, pustí Popolušku a ja mu zaspím v náručí.

Reminder

Babie leto, čo na mňa žmurká spoza žalúzie inšpiruje ma k činom nostalgicky veselým. Tak ako ty.

Kúpime si vodovky, more výkresov a osem štetcov. V parku nazbierame prvé žlté a červené opadané listy a doma ich nafarbíme kadejako.

Z odtlačkov budeme pri burčiaku vytvárať náš rozprávkový svet.

Najvydarenejšie dielo zarámujeme a zavesíme si ho nad posteľ, aby sme ani o pár desaťročí nezabudli na to, že takto chceme, aby NÁŠ život vyzeral... a keď sa jeden z nás na chvíľku zabudne a odchýli od plnenia tohto sna zavalený prácou a nepodstatnosťami, ten druhý len prstom ukáže na obrázok...

Report o lete a potom už len pššššt

Potreba vyliať srdiečko nebola z mojej strany dlhšie pocítená. Tá správa je vlastne dobrá. Žijem. Dýcham. Zhlboka. V znamení niekoľkých zmien. Boli, budú, čakám na ne. Na niektoré veľmi netrpezlivo. Na iné trošku trpezlivejšie, ale o to intenzívnejšie a s tichou nádejou na niečo... s veľkým N.

Leto pôsobilo očistne. V mnohých smeroch. Všeobecne aj konkrétne. Nezabutnuteľné, ale čiastočne zabudnuté. Držím v duševnom fotoalbume len niekoľko svietivých momentiek. Nepodarky som dávno prefiltrovala a skartovala, poslušne hlásim.

Premazanie adresára dokáže ubrať pár gramov z aktuálnych ťažôb, ktoré sa po pár týždňoch stávajú len períčkom. Odfúknuť ho, tam, fuč, ďaleko! Čistý vzduch do pľúc a do pamäte v spojení s novým začiatkom (v istom smere) tiež nebýva na škodu. A ani nebol. Naopak.

A potom hektické dni. Dlhé aj kratšie. Stresujúce aj menej vyčerpávajúce. Šťastné okamihy blízkych aj tých, ktorých som videla len zopár krát. Svadobné kytice pod mojimi nohami. Žltnúce lístie ako kulisa šťastia.

Objasnená dôležitosť tých, čo za to stoja a čo vedia a chcú chápať a vedia prečo. Snaha zmierniť rany tých, ktorí si to zaslúžia najviac zo všetkých. Ostatných nechať tak.

Slané potoky, pretancované noci, spálené stehná. V žltkavom období zabalím sa každé ráno od pol siedmej do ôsmej do červenej deky pohladení, chlipkám čaj a ...pšššššt. Kontrasty (takmer) dospelosti.

Dnes pehy na nose a na ramenách zahajujú protestný zimný spánok, aj keď je ešte len september. Tú melanchóliu príjemne známu vítam s usmevom...a teším sa na december.

...a kašlem na poverčivosť.

Malý odvážny sen

Dáš mi božtek do dlaní a pri rannom česaní budeš na mňa pozerať, ako keby si mal rád, zvláštny spôsob, akým držím hrebeň.

Pri pohľade na môj chrbát nahý, budeš zrazu chcieť byť malý a schovať sa mi pod krídlo.

Krídlo nežné ochranné, jemné ako pavučinka, a budeš sa kochať tým, ako odovzdane spinkám v tvojom náručí.

Budeš cítiť jedinečnú vôňu, ktorú zoberieš si bez pardónu do dlaní.

Naberieš si zo mňa trošku, dovolím ti. Na pár minút zložím masku silnej ženy. Len pred tebou, dočasne a tvoj pohľad pohladí ma, len tak nežne, že nebudem ľutovať.
Už nikdy.

Budeš túžiť stále blízko byť a cítiť ako bije moje srdce na tvojom líci, zamotaný v súradnici, budeš ma mať celú.

Budeš ma mať celú spiacu, odovzdanú, netušiacu, že ráno ma prebudíš, vôňou kávy prekvapíš ma a už nikdy nebude nám zima, len teplučko, nežnučko. Neskôr ľahneš si mi na bruško. Zaspíš.

Nezobudí ťa ani slnka východ ružový nad poľom plnom slnečníc, ani šum a silný víchor. Lebo budeš v bezpečí. A ja s tebou, s tvojou nehou.

Nasaj vôňu z mojej kože a až potom a zvolaj „Bože!“ A potom ti uverím všetko.

Vravíš: „Oblečiem sa do tej vône, čo jemnosti je veličina, len tá tvoja, žiadna iná.“
Nezmeriaš ju žiadnym metrom, v zime zahalíš ma hrubým svetrom, aby jemne netriasla sa moja brada. Potom zistím, že mám ťa rada viac, ako som si myslela.
A slnko chytá druhý hlas.
Snáď nezhorím.

Uhasíš ten oheň ráno, uhasíš ho na obed, uhasíš ho večer. Pri malom svetle budem veľká kráľovná, čo žiadna sa jej nerovná. Keď ponúkaš mi všetko a nič, neupletiem na seba bič z nedôvery.

Dobrú noc, môj čarodejník dnešnej noci, čo má ma trošku v svojej moci.
Snáď nenecháš ma skamenieť.

Celá

Vtedy...keď to bolelo čerstvo a ostro. Dvaja priatelia. Ona a on. V aute. Viezli ma hore, tam kde je ten naj výhľad. Nechali ma plakať. Počúvali, čo som hovorila. Počúvajú teraz, keď omieľam dookola tie isté skeptické reči. Sem tam ma slovne prefackajú. Po ceste domov sme počúvali pieseň. Niečo, čo presne vystihlo môj pocit. Niekoľko krát. A stále to cítim rovnako. Tie slová mi rezonujú v hlave, keď v noci zaspávam, ráno, keď sa zobudím, keď sa sprchujem aj keď stojím na zastávke a čakám na električku. Prestávku si dajú len, keď ich prehluší ničo silnejšie. A to sa teraz nestáva často...

Cítil som sa celý, dnes opäť na kúsky som, asi nie je súdené dvom, také niečo nájsť.
Cítil som sa skvelý a nebolo to iba v snoch, zdá sa, že nesmieš tak ďaleko zájsť.
Chcel som zostať v mieri, znova vo vojne som, asi sa to nehodí k dvom, také niečo násjť.
Cítil som sa byť v cieli, späť na štarte som, zostalo niečo, čo bolo vtedy?
Niečo, čo sme chceli?
Neviem, či som vinný, alebo divný,či stojí to všetko, za tú chvíľu.
Ale cítil som sa celý.

Aj ja som sa cítila celá. Na krátky moment. Na pár chvíľ. Ale bol to len klam. Sebaklam.
Asi musím padnúť až tam, kam sama nechcem zísť. Lenže musím. A potom poletím. Vysoko... Aby ma ďalší pád už úplne dorazil. A potom príde ticho a nič. Žiadny pocit...

Neodpustím

Neodpustím ti ani jednu minútu, ktorú som na teba myslela. Ani sekundu, ktorú som sama seba presviedčala, že sa nemám báť, že nemusím hrať hry ani sa schovávať za masky. Ani to, že som tomu nakoniec uverila. Priskoro.

Neodpustím ti, že si ma vyviedol z ťažko a dlho získavanej rovnováhy. Bola krehkejšia než sa zdala. A ktovie, kedy ju zasa nadobudnem. A či vôbec...

Neodpustím ti, že som sa nechala strhnúť búrkou, ktorú vo mne už dlho nikto nevyvolal. Ani to, že som tušila, že ma zničí a predsa som sa pred jej ničivosťou neskryla do bezpečia.

Neodpustím ti ani jedno pohladenie, ani jeden úsmev. Ani jednu modrinku z vášne, ktoré si zanechával po mojom tele, aby mi aj na druhý deň pripomenuli, že si a že po mne túžiš.

Neodpustím ti, že si presne vedel, kedy potrebujem, aby si prišiel a jednoducho si sa zjavil pri mojich dverách.

Neodpustím ti tvoju vôňu, tvoj hlas, tvoje teplo, tvoje ruky...

Neodpustím ti, že som sa chvíľku cítila najkrajšia na svete.

Neodpustím ti ani jednu nočnú prechádzku tichým voňavým májovým mestom, ani jeden rozhovor na balkóne.

Neodpustím ti, že sme neboli v galérií, ani na balete, tak, ako sme chceli. Ani to, že sa nevyberieme na ten môj vysnívaný výlet.

Neodpustím ti ten pokoj, ktorý som cítila, keď som bola s tebou. Ani to, že mi stačilo, že si sedel vedľa mňa, čítala som si knihu a cítila som sa v bezpečí s intenzívnym pocitom, že toto nikdy neskončí, že to už bude len krajšie.

Neodpustím ti ani jedinú vetu, ktorou si ma vedel rozosmiať. Ani to, ako si vravel, že máš rád, keď sa smejem.

Neodpustím ti to, ako všetci okolo mňa vraveli, ako spokojne spolu vyzeráme.

Neodpustím ti ten vzdušný bozk. Veď vieš, ktorý.

Neodpustím ti ani jeden pohľad, ktorý vravel: „Chcem ťa celú zjesť.“

Neodpustím ti ani jedno písmenko, ktoré tvrdilo: „Dievčatko moje, chcem byť s tebou...“

Neodpustím ti, že som zabudla na všetky predsavzatia plynúce z predošlých bolestí a teraz sa cítim tak hlúpo, zneužito, naivne a nepoučiteľne.

Neodpustím ti, že už nikdy nezistíme, aké by to mohlo byť...

Neodpustím ti to naše posledné stretnutie. Ani jednu tvoju slzu na mojom ramene. Ani jeden dotyk tvojej dlane na mojich vlasoch. Neodpustím ti, že si ma nenechal odísť ešte než sa zo mňa vydral prvý vzlyk. Ani žiadne nežné slovo, ktoré vyšlo z tých pier, čo ma predtým bozkávali. Neprepáčim ti ten nôž, ktorý si do mňa vrazil, práve vtedy, keď som to už nečakala, ani tú nádej, ktorou si ten nôž v mojom vnútri otočil.

Neodpustím ti ten alibistický a otrepaný prísľub priateľstva, stretnutí, toho, že to nekončí, len ty už nechceš byť môj partner, milenec, ale kamarát, lebo si nie si istý, lebo.... Nemôžem ti odpustiť tie reči o tom, ako ma máš strašne rád, ako keby si ma poznal roky, o tom, že takú príťažlivosť si nezažil...blablabla. Počula som to už toľko krát, že ma to čičíkanie uráža a ponižuje, pretože malo len utíšiť tvoje svedomie a nie moju bolesť. A vo mne zanechalo tú odpornú neistotu a nutkanie vymýšľať scenáre typu „čo by bolo, keby som vtedy...“ a „čo ak raz...“, ktoré nie a nie vyhnať z hlavy.

Neodpustím ti soľ, ktorú si sypal do otvorenej rany, keď som plakala a ty si vravel: „Si krásna, najkrajšia...“ To nebolo fér.

Neodpustím ti ten posledný bozk na zastávke poslednej električky, ani to posledné objatie, z ktorého som sa musela vytrhnúť, ako v nejakom trápnom romantickom filme, lebo inak...by si ma nenechal odísť a pritom si sám chcel, aby som išla a už sa nevrátila.

Neodpustím ti ani jedno ráno, v ktoré sa zobúdzam a prvá myšlienka patrí tebe a otázke „prečo?“

Neodpustím ti, že som si to odniesla za všetky tie, čo ti ublížili. A neprepáčim ti ani, že si ma tu nechal opäť o niečo nedôverčivejšiu, tvrdšiu, chladnejšiu, silnejšiu, múdrejšiu, staršiu...

Neodpustím ti. Nemôžem. Budem sa na teba hnevať. Ešte veľmi dlho. Pretože hnev je to jediné, čo môže ako tak prinútiť toho červíka v mojej hlave, aby si dal na moment pohov. Pretože hnev je teraz ten jediný utišujúci liek. A keď prestane zaberať, utečiem...

Neodpustím ti, že som podľahla. Neodpustím ti ale hlavne to, že to neodpustím sama sebe.