pondelok, januára 29

1. Iný než januárový dážď



Horúci august. Niekde na juhu Španielska tuším Alcocebre. Slnko praží, aj keď je už päť hodín popoludní. Nechce sa mi smažiť na pláži, vyberiem sa na tradičný stredňajší trh. Na sebe mám len tenké tielko, dlhú ľahučkú sukňu, ktorá ma pri chôdzi jemne šteklí na členkoch a príjemne víri vzduch okolo nôh obutých v remienkových sandálkach.

Uzučké uličky sú plné stánkov a ľudí a vlnia sa do kopca až k starému kláštoru. Sledujem tváre. Spokojné, opálené, španielske aj turistické. Žiadny stres, žiadny zhon. Na to, koľko je tam ľudí nepočuť žiadny hukotavý hluk, len spevavo šepkajúce hlasy. Motkám sa spolu s davom, sem tam sa pristavím pri stánku s farebnými šatkami, alebo štrngotavými náušnicami. Mám chuť zastoknúť si ružu do vlasov a pridať sa k tanečníkom, ktorí tancujú vášnivo bolestné flamenco na rohu starej budovy, ktorej polorozpadnutosť dokonale ladí s hudbou. Na chvíľku sa pristavím v málopočetnom kruhu, ktorý ich obklopuje. Napriek nešťastiu a bolesti, ktorú tanečníci vyjadrujú pohybom a zúfalstvu, ktoré počuť v hlase tmavej kyprej speváčky s výrazným profilom, sa jemne usmievam. Zrak sa mi stretne s vysokým opáleným mladíkom, ktorého tmavé kučery ako keby odrážali belosť jeho zubov, keď sa na mňa usmeje. Ten záblesk ma ochromí. Viem si predstaviť jeho hnedú ruku so štíhlymi prstami na bielej plachte vedľa mojej tváre. Úžasný kontrast. Nesklopím oči, opätujem úsmev.

Okolo mňa prechádza akýsi smiešny sprievod. Neveľký hlúčik klaunov a iných kreatúr ma donúti od neho odtrhnúť oči. Sú smiešni. Rozosmejem sa nahlas, otočím sa k miestu, kde predtým stál, ale už ho nevidím. Rozhliadam sa dookola, ešte ho chcem aspoň raz vidieť, aby som si na ten jeho úsmev vedela spomenúť, aj keď sa zo mňa stane vitálna pekne vráskavá babička. Tmavú kučeravú hlavu na zlomok sekundy zbadám vo farebnom klaunovskom virvare. Neváham a pohnem sa jeho smerom. Stále je niekoľko desiatok krokov predo mnou. Klauni trlieskajú a spievajú, vyškierajú sa na mňa a odpútavajú moju pozornosť. Zasa ho stratím. Dav ma unáša stále vyššie, až kým ma nedonesie k bráne kláštora, kde veselá bláznivá skupinka ako mávnutím čarovného prútika zmizne. Kučeravý mladík tam nie je. Cítim mierne sklamanie a v úplne poslednom stánku si kúpim ligotavý náramok za pár drobných.

Zdvíha sa vietor. Predavači začínajú rýchlo baliť svoj tovar, uličky sa vyľudňujú. Než sa stihnem spamätať, spustí sa silný lejak. Snažím sa schovať po bránou, ale jej maličká strieška ma neochráni. Obrovské kvapky so sykotom dopadajú na rozhorúčený chodník nad ktorým sa vznáša para, ktorá mi siaha takmer po kolená. Mám pocit, ako keby moja rozhorúčená pokožka smädne vpíjala každú minidávku chladivého dažďa. Vlasy sa mi lepia na ramená a na krk, každá desiata kvapka sa na chvíľku zahompáľa na mihalniciach a potom pristane na nose, alebo vrchnej pere a šteklí. Sukňa oťažieva. Jednou rukou chytím jej okraj, držím si ju nad kolenami, opriem sa o múrik, vyzujem sandálky, vezmem ich do druhej ruky. Tvár na moment nastavím uľavujúcemu prúdu vody. Chutí sladkokyslo, ale v očiach neštípe.

Ťapkajúc po hladkých rozhorúčených dlažobných kockách vychutnávajúc každé mierne ponorenie chodidla do každej malej mláčky pomaly kráčam dolu kopcom. Tanečníci odišli, hudba už nehrá, teraz rozohral svoj klopkajúci temperamentný koncert dážď za sprievodu občasného úderu hromu, ale ja mám chuť tancovať. Už nekráčam, ale skackám. Voda sa na mojom opálenom tele leskne ako keby som sa potrela meďou. Keď doskackám na nábrežie, dážď ustáva tak rýchlo, ako prišiel. More je pokojné, vyzerá skôr ako jazero. Chodníky sú ešte stále ako malé potôčiky. Ľudia vychádzajú z domov, aby sa nadýchali neopakovateľnej podažďovej vône. Som mokrá ako myš a dýcham s nimi. Raz chcem mať parfém, čo sa bude volať Španielska búrka. Slankavo pikantná, kvetinovo zemito korenisto osviežujúca a zároveň zmyslená...

Do apartmánu prídem zanechávajúc za sebou mokré odtlačky chodidiel, aby ma môj tajomný kučeravý krásavec mohol ľahšie vystopovať. Zatvorím za sebou dvere, zhodím zo seba mokré oblečenie. Vyžmýkam ho neskôr. Nalejem si pohár koňaku, čo u mňa nechali Beatriz a Manuel v predošlý večer. Cítim jemné cestičky, ktoré mi na chrbte zanechávajú blúdiace kvapky, ktoré stiekli zo strapatých kučier. Takéto mokré vyzerajú dlhšie. Zvyčajne pijem sangriu. Koňak nemám rada, ale teraz sa ho pomaly napijem a cítim, ako celou cestou až do žalúdka zanecháva jemne hrejivý pocit.

sobota, januára 27

Svitá


Mám niekoho, kto je ochotný a schopný počúvať, rozumieť, nesúdiť, nemudrovať, ale v prípade potreby aj úprimne a s láskou prefackať. Ďakujem, bolo treba.

Mám niekoho, kto vycíti, že ma bolí celé moje ja, ako keby ma niekto skopal na zemi a potom ešte opľul a vtedy zavolá a pýta sa, či je v hlavnom meste sneh a popisuje decká, ktoré sa sánkujú pod balkónom. Len preto, aby som neplakala.

Mám niekoho, kto keď sa pýtam prečo, povie: „Preto lebo stále čakáš od ľudí to čoho si pre nich schopná urobiť ty.“ Stále som naivná, stále som sa to nenaučila, že tak to proste nefunguje.
„To nie je o naivite.“ Tak teda o čom? „To je proste o tom, že si moc dobrá, a že veríš, že aj ostatní sú takí.“ Ja už taká nechcem byť. „Smola, budeš stále rovnaká. To proste zo seba nevytlčieš.“

Mám niekoho, kto mi povie, že ma má rád, lebo si ma môže vážiť za veľa vecí a koho si za ešte viac vecí vážim ja.

Mám niekoho iného, kto na otázku: „Máš víno a objatie?“ Odpovie: „Prídeš?“ A ja sa zoberiem a idem. Zabalená v mäkkej modrej deke na veľkom bielom gauči rozprávam a počúvam, zostanem do rána a ráno mi zavolá taxík na meno Gertrúda.

Prídem domov, vonku svitá a zrazu je všetko jasnejšie: „Zastav sa. Nerozdávaj sa. Premýšľaj. Nevolaj o pomoc, ale pomôž si. Vyberaj. Pýtaj sa. Bude dobre.“ Viem, že bude...

Objavy, straty, nálezy, lásky, nelásky, priateľstvá (naozajstné aj tie na dobu určitú), ticho, hluk, svetlo, tma, bolesť, rozkoš, smiech, plač, pohladenia, facky, zvítania, rozlúčky, narodenia, pohreby...

Zostať alebo odísť?
Hovoriť alebo počúvať?
Veriť alebo pochybovať?
Skončiť alebo pokračovať?
Plakať alebo sa smiať?
Chcieť alebo radšej nechcieť?

Mám neporiadok v sebe, ako po zimnom spánku.
Ako keď medvedík spí a okolo neho prebiehajú prudké zmeny a on sa zobudí do celkom iného sveta, ktorý nespoznáva.
Lenže ja som nespala a možno som mala.
Mala som spať a nepomáhať s upratovaním iným.
Oddýchnuť si od všetkých aj od seba.
Načerpať energiu, aby som poriadne upratala predovšetkým sama u seba.
Idem na to.
Na steny potom polepím nové obrázky. Vincentove.
A jar bude farebná, sľubujúca, voňavá, čistejšia...moja.

pondelok, januára 22

Pohladenie


Posielam ti jedno pohladnie od víly.
Pomalé, horúce, takmer neviditeľné, jemné, celou dlaňou, po líci.
Viem, že si v poriadku.
Nepotrebuješ ho.
Len pre istotu.
Keby raz náhodou.
Pekne si ho ulož.


A až budeš zasa vyčerpaný, vycucaný
a budeš znieť tak zraniteľne ako dnes, neváhaj ho použiť.
Nič nezmení.
Nič nenapraví.
Nič neznamená.
Ale dobre padne.
Snáď...

piatok, januára 19

Zrelá na útek


Hlavné mesto mi začína byť pritesné.
Či skôr ja si začínam byť pritesná.
Nevládzem.
Koža mi je malá, mám pocit, že ma každú chvíľku roztrhne.
Od sebaľútosti.

Neviem kam a ako ďalej. Neviem s kým a prečo vlastne. Najradšej by som zdrhla. Už zasa. Preč. Ďaleko. Tam, kde ma nikto nepozná. Chcem sa túlať po uliciach, ktorých mená nie sú podstatné. Stretávať tváre, usmiate, nahnevané, premýšľajúce, ale hlavne neznáme.

Nájdem tam seba alebo nájdem niekoho? Chcem nájsť? Čo vlastne? Koho?

Neriešiť.
Nepremýšľať. Hlavne nepremýšľať.
Necítiť nič a k nikomu.
Netúžiť.
Nehanbiť sa.
Len tak byť.
Nebáť sa nikoho a ničoho.
Robiť všetko bez rozmyslu a kašlať na to, čo bude ráno.

Utiecť od duchov minulosti, ktorí na mňa z času na čas vyskočia spoza rohu, keď je to najmenej vhodné. Neukážu sa vtedy, keď sa cítim silná tak, že ma nikto a nič nerozhodí. Nie, oni to tak nerobia. Zaskočia ma nepripravenú, obnaženú, zraniteľnú. A prichádzajú v skupinkách. Nie každý zvlášť, aby som sa s nimi mohla pobiť a ten zápas vyhrať s nadhľadom, prípadne to uhrať na remízu a odísť so cťou. Zlomia ma, opľujú a tým ma potupia. Neznášam sa, keď som slabá.

Utekám pred nimi, alebo sama pred sebou? Od seba?
Potrebujem vypadnúť, alebo len studenú sprchu?
Prefackať, nech sa spamätám, alebo pritúliť, nech sa upokojím?
Ktovie. Možno najprv jedno a vzápätí druhé.

Cítim poníženie, keď sa mi chce plakať. Chcú ma príjemnú, veselú, silnú, upokojujúcu, rozosmievaciu, oporu, čarovnú vílu, ktorá vyrieši ich problémy a nemá vlastné. Takú ma poznajú. Iná ich privádzam do rozpakov. Otravuje ich počúvať. Sľubujem, už nebudem chcieť pohladenie, tužiť po pochopení. Prepáčte, že som obťažovala. To moje tu pre vás ale bude. Ale až sa vrátim. K sebe.

streda, januára 17

Trenažér


Poslala som ho do péčka. Pred Vianocami. Lepšie povedané, povedala som mu, nech si trhne, keď nevie čo chce. A ak náhodou vie, tak to nevie povedať. Nepotrebujem počuť: "Mám ťa rád." Nie od niekoho, kto mi volá len hlboko v noci vo všelijakom stave, keď už kamoši odišli a on nemá do koho/čoho pichnúť...

Stačilo by mi: "Chcem ťa. Prídem, bude nám fajn. Odídem. Máš čas? Chuť?" Vtedy by som si aspoň mohla premyslieť, na čo vlastne chuť mám a na čo nie. Ale nie, to by bolo príliš zložité, teda vlastne jednoduché. Príliš priame. Príliš...

Musím uznať, že masáž od neho bola fantastická. Myslela som, že sa mu roztečiem pod rukami...ach ach. Aj sex s ním bol príjemný. Dobre, tak fakt dobrý. V posteli sa s ním dalo dokonca normálne rozprávať. Lenže potom už nie. Snaha bola. Ale nevedeli sme sa naladiť na rovnakú vlnovú dĺžku. V komunikácií. Nevadííí...

Ozval sa nedávno, že som na neho bola zlá, ale že ho mrzí, že ma nasral. Mám mäkké srdce, tak som teda povedala, že v pohode, a že som fakt mohla voliť jemnejšie slová.
A teraz sa ozval znova. Chce ma vidieť. A nie len to. Potrebuje trénovať masáž. Odvtedy (bolo to už skutočne dosť dávno) netrénoval...

Tak teda neviem. Ale vyzerám snáď ako trenažér?

pondelok, januára 15

Nedosiahnuteľný

Patríš (k) inej. Ale do výstrihu mi pozeráš celkom nepokryte, ba až obdivne.


Požičala som ti Matkina. Mexickú vlnu. Ale na teba také triky neplatia, aj keď inšpirácia sa v tej knihe našla:

"V knižke som si prečítal jednu zaujímavú vec: "konverzácia je sex duší", čo si o tom myslíš?"

"Áno, sexujeme spolu uz dosť dlho, nechcela som ti to povedať, aby si sa nezľakol..."

"Dokelu, si mi to mala povedať, viac by som si to užíval, možno aj nejaký ten orgazmus by bol . Vzhľadom na to, že som to nevedel a nedal k tomu súhlas, by sa to dalo považovať za dušené znásilnenie. Vieš o tom? Si si vedomá následkov?"

"Miláčik, ale ty so mnou konverzuješ (sexuješ) dobrovoľne a rád."

"Tak, áno. A nebudem sa tváriť ako neviniatko, aj nejaký ten orgazmus bol."

"Hej? A to kedy? Povedz..."

"No ešte o mojich orgazmoch ti budem rozprávať..."

"O tých duševných... so mnou...o tie by si sa mohol podeliť."

"Jedno je isté, že sa mi s tebou konverzuje (duševne sexuje) dobre. Aj keď vzhľadom na toto zistenie, sa teraz cítim akosi neverne... Vieš kedy som zažil prvý dušený orgazmus? S tebou?
Keď sme sa v jednu sobotu spolu rozprávali deväť hodín a neskoro v noci, už sme sa chceli lúčiť, si sa ma spýtala na Slnečnice a ja som zistil, že sa ti páči Van Gogh, to bolo teda niečo... a potom sme sa nevedeli rozlúčiť až kým nezačalo svitať."

"To bola úžasná noc. Nebezpečne intenzívne."

"Veru, veľmi nebezpečne. Veľmi, veľmi..."

"Neboj sa ma..."


"Nebojím sa. Mal by som sa?"

"Možno by si mal. Povedal si trikrát veľmi..."

" Uhm..."

"Musím ísť. Maj sa krásne, ty môj nedosiahnuteľný sexuálne konverzačný parťák."

"Pa, ty moja bohyňa duševného sexu. Dúfam, že si opäť niekedy duševne zasúložime..."

Už sa teším. Škoda, že tá tvoja je určie milá, vtipná, inteligentná a pekná. Nemôžem ju ani demonštratívne neznášať. (...to som ale nahlas nepovedala.)





Nedosiahnuteľný si pre mňa.
Aspoň zatiaľ.
Ale som rada, že viem, že existuješ...
A ktovie, čo sa stane, keď mi prídeš tú knihu vrátiť...

And so it is
Just like you said it would be
Life goes easy on me
Most of the time
And so it is
The shorter story
No love, no glory
No hero in her sky

I can't take my eyes off of you...

And so it is
Just like you said it should be
We'll both forget the breeze
Most of the time
And so it is
The colder water
The blower's daughter
The pupil in denial

I can't take my eyes off of you...

Did I say that I loathe you?
Did I say that I want to
Leave it all behind?

I can't take my mind off of you...

'Til I find somebody new.

nedeľa, januára 14

Očista

Nalej mi niečo. Najlepšie biele víno. Irsai Oliver alebo niečo z Chille. Nech si nenalievam sama. To by som sa cítila ako alkoholik. A to snáď ešte nie som.


Bude mi stačiť jeden pohár? Alebo je treba rovno celú sedmičku?

Nechcem sa ožrať. Ale po víne to ide lepšie. Uvoľním sa. Zbavím sa napätia. Celý vankúš bude mokrý a ja sa zobudím ako znovuzrodená. Očistená. Voľná. S takým zvláštnym pocitom na hrudi pri nádychu. Takým, čo pripomína únavu, ale takú tú príjemnú.

Ako keď sa zobudím ráno po tom, čo som bola večer plávať nahá v jazere. Sama, len s hviezdami.

Cítim ho aj ráno po milovaní. Každý kúsok seba samej vnímam inak, ako večer. Som krajšia. Voniam nepopísateľne a som tou vôňou presiaknutá. A aj ranná káva chutí inakšie ako v predošlé ráno.

Tá vec na hrudi sa podobá pocitu po saune. Keď zo mňa stečie všetka bolesť svalov aj stres z ťažkého dňa, pokožka zvláčnie, horí, potom si uľaví studenou sprchou a ja sa zabalím do čistej plachty a na pár minút zaspím na ležadle. Nová. Zdravšia.

Tak mi nalej, alebo mi ublíž. Povedz niečo, čo zabolí. Žiadam to od teba len dnes. Tak mi pomôž. Prosím.

Nalej mi teda, alebo mi ublíž. Nech môžem plakať a nech sa ráno zobudím čistejšia.



sobota, januára 13

Strach


On zbožňuje jej vlasy. Od prvého momentu mal chuť sa ich dotýkať. Bola vtedy na rande s niekým iným. Ale on si ju našiel.

Ona krajšie oči ako tie jeho asi ešte nikdy nevidela. Horúce. Medové.


On: "Čo robíš?"

Ona: "Pozerám von oknom a nič tam nevidím, je tam tma. Poď von. Budeme sa bozkávať v parku."

On: "Ty si so mnou nikdy nechcela ísť, okrem toho, čo sme boli v lete v parku prvý a posledný krát. Bála si sa ma. A ja som sa ťa bál dotknúť, aby si neutiekla."

Ona: "Prečo si to myslíš?"

On: "A chcela si snáď?"

Ona: "Neviem, možno áno... Pekne si voňal. Prečo si myslíš, že by som nešla?"

On: "Lebo o mne vieš, že som zlý..."

Ona: "A to vadí?"

On: "...alebo sa bojím ja."


piatok, januára 12

Dialóg

On: "Niekedy vyzeráš ako elfka. Napríklad teraz..."
Ona: "A to je dobre, alebo zle...?"
On: (Úsmev. Ruku zaborí do jej vlasov tesne nad uchom. Palcom sa dotýka okraja ucha.)
Ona: "Pozeráš mi na uši?"
On: "...musím sa uistiť, z akého sveta prichádzaš a či sa nerozplynieš." (Perami získava dôkaz.)

nedeľa, januára 7

Cukrík


Bol raz jeden malý chlapček, žil niekde v hnusnej chatrči kdesi v Brazílií (alebo tak). Jeho rodina bola veľmi chudobná, ale spokojná. Bohužiaľ často nemali ani na chlieb. Jeho mamička mu však každé Vianoce kúpila cukrík.

Chlapček si ten cukrík častokrát opatroval aj niekoľko mesiacov, kým ho zjedol. Každý deň sa naň pozeral, každý deň premýšľal, či ho už zje, alebo ešte chvíľku počká. Odďaľoval pôžitok z chuti najviac, ako len vedel vydržať, pretože vedel, že ten cukrík má, že je len jeho, a že mu sladkosť neutečie. Po niekoľkých mesiacoch ho opatrne odbalil vycmúľal úplne do posledného náznaku sladkej chuti v ústach a tá chuť mu zostávala na jazyku ešte niekoľko dní. Nie, že by si neumýval zuby, ale jednoducho na tú chuť stále myslel a pri spomienke na ňu mu očká žiarili a už sa tešil na ďalšie Vianoce, pričom málokedy zabudol na ten deň, kedy cukrík zjedol, pretože to bol pre neho akýsi rituál. Všetky obaly si odkladal, a v čase, kedy nemal žiadny cukrík sa pozeral do škatuľky, v ktorej si ich opatroval a tešil sa z šuchotavých farebných papierikov. Každý jeden cukrík si vážil, ale v kútiku dušičky stále túžil po tom, aby mal takých cukríkov každý deň aj dvadsať.

Chlapcova mamička už bola stará a zrobená. Jedného dňa ju bez mihnutia oka vyhodili z práce s tým, že jej ako poslednú výplatu dali len niekoľko málo realov. Mamička bola zúfalá až tak, že aj tie posledné peniažky minula na lós. Šťastie si niekedy sadne aj na nešťastných a mamička vyhrala, stala sa milionárkou.

Spolu s chlapčekom a celou rodinou sa nasťahovali do pekného malého mesta, kde si kúpili veľký dom hneď vedľa obchodu so sladkosťami. Mamička vedela, že chlapček zbožňuje cukríky a tak mu každý deň dávala peniaze na to, aby si ich mohol kúpiť koľko len chcel. Plnila mu tak sny, ktoré pre ostatné deti z ich pôvodného bydliska zostali nesplniteľné. A chlapček si kupoval a kupoval. Zdalo sa, že je to najšťastnejší chlapček na svete.

Prvých pár dní zjedol každý deň dvadsať. Každý jeden si vychutnával, ako keby mal byť posledný. Po mesiaci mu už sladká chuť nebola veľmi vzácna, ale zo zvyku, alebo možno preto, lebo si to mohol dovoliť a mohol sa cítiť lepší ako jeho kamaráti, ktorí dostali len jeden cukrík na týždeň, stále si kupoval veľa veľa cukríkov. Trávil málo času s mamičkou aj s kamarátmi, lebo stále len nakupoval nové a nové cukríky a skladoval si ich v izbe. Chcel ich mať stále viac. Lenže každý vhodil do úst, pár krát ho tam poprevracal jazykom, a vypľul ho. O pár minút si do úst vložil cukrík s inou príchuťou. Aj ten vypľul, alebo ho pochrúmal a vrhol sa na ďalší. Tá chuť mu už bola príliš známa. Neskôr už získaval pocit, že všetky chutia rovnako. Papieriky rozhadzoval aj po zemi a potom po nich šliapal. A tak ho po čase cukríky zunovali. Bol už príliš unavený na to, aby každý len trošku oblizol a zahodil.

Namiesto ich nakupovania mal chuť zahrať si s kamarátmi futbal. Lenže tí ho už ani nespoznali, pretože chlapček od toľkých cukríkov stlstol a nevládal ani behať za loptou a nikto ho vo svojom družstve nechcel. Tak len stál pri plote ihriska, pozeral na kamarátov, ako sa veselo hrajú a ako si počas pauzy niektorí vychutnávajú ten svoj jeden cukrík, ktorý dostali od svojich chudobných rodičov na Vianoce. A závidel im tú žiaru v očkách a radosť zo sladkej chuti.

Potom mu vypadali zuby a rozprávky je koniec.

sobota, januára 6

Nepoškvrnená

...bola tá naša láska.
V poslednom čase na teba akosi častejšie myslím.
Nie, nechcem ťa späť.
Ani by som ťa už nevedela tak veľmi milovať, ako vtedy, než nás zničilo klamstvo, podvod, predtým, než si ochladol na mínus päťdesiat stupňov.

Len na teba myslím.
Alebo skôr na ten pocit.
Na prvé mierne plaché rozhovory, na tvoj smiech a privreté oči.
Na tvoju veľkú rukavicu, ktorú si mi navliekol na ruku, keď mi bola zima.
Na to, ako si veľa rozprával a ja som sa veľa smiala.
Na prvý bozk. Spontánny.
Bol si odvážny. Mäkko nežný.
Na to, ako si vzal medzi palec a ukazovák prameň mojich vlasov a povedal: "Toto som chcel urobiť od prvej chvíle, čo som ťa zbadal."

Nepoškvrnená bola tá naša láska.
Mladá. Skutočná.
Iskrivá, vášnivá, búrlivá, niekedy hlučná.
Trošičku naivná a preto nádherná.
Nebrzdená zbytočnou opatrnosťou,
zlou skúsenosťou,
strachom z intríg,
obavami z konšpirácií a podvodov.

Nepoškvrnená bola tá naša láska.
Možno spoznáme vášnivejšie, serióznejšie, hlbšie, dokonalejšie, takmer večné.
Ale ani keď sa ostrihám dohola, takú, ako bola práve tá naša už nezažijem.
Ani ty nie.
Nikdy.

...nepoškvrnenú.

štvrtok, januára 4

Vôňa

Vo vlasoch mi zostala vôňa.

Aj na líci.
Aj na čele.
Aj na obočí.
Aj na krku.
Aj na vankúši.


Aj na dlaniach.
Na tvojich je tiež.
Privoňaj.
Cítiš?


Vôňa nášho malého spoločného hriechu.
Presne takého, ktorý znamená nepatrné prekročenie hraníc smerom k zakázanému.
Presne takého, pre ktorý sa nedostanem do pekla.
Presne toho, pre ktorý nebudem cítiť vinu ani žiadny druh sklamania.

Neumyjem ho.
Ten náš hriešik maličký.
Až zajtra.
Dnešnú noc budem spať jemne opojená hriechom, ktorý vlastne nie je hriešny.
Má len jemne pikantnú príchuť.


streda, januára 3

Odchody


Ľudia prichádzajú a odchádzajú.
Sú takí, ktorí keď odídu, zostane v nás akási zvláštna nezaplátateľná diera.
Ale sú aj takí, po ktorých odchode sa nám uľaví.
Smutné...?

Hlas

Jeho hlas ma vzrušuje. Možno je to tým, za akých okolností sme sa spoznali. Možno je to tým, že som úchylná na hlasy, ku ktorým si viem predstaviť tvár...a niekedy to ani nie je nutné. Hlas stačí. Akonáhle ho počujem, zvlhnem. A dnes v noci to skončilo niečím úžasným.

Zavolá mi, tak ako už po niekoľký večer. Nezabudne spomenúť náš tajný bozk, na ktorý sme si prikázali zabudnúť. Rozoberáme nejakú strašne vážnu tému, nepáči sa mi, kam to zachádza a zjavne ani jemu nie, a tak, ako to on zvykne, zrazu preskočí z témy na tému a zaujíma sa o to, kde blúdia moje prstíky.

Prechytím slúchadlo do ľavej ruky a pravým prostredníkom si prechádzam po škáročke. On ako keby to cítil. Naviguje ma ako skúsený námorník. Ako keby vedel, čo robím. Zapájam už všetkých päť. Nemusím mu toho ani veľa povedať. Cítim to napätie. Som vzrušená, ako už dávno nie. Mám pocit, že ma roztrhne. Nemusí hovoriť veľa, ale slová dobre váži. Nedokážem zadržiavať vzdychy, nedokážem zastaviť príval pulzujúcej rozkoše. Vie to vycítiť a vnímam aj na diaľku jeho vzrušenie. Stačí mi vedieť, že je tam...a že vie, čo robím.

Nepočujem veľa vzdychov, ale viem, že si dokáže predstaviť, aké by to bolo byť pri mne a vidieť moju roztúženosť na vlastné oči. Akoby v diaľke zachytím jeho zrýchlený dych. Jeho hlas získava nezameniteľné zafarbenie, ktoré ma čím ďalej tým viac vzrušuje. Mení sa. Viem, kde a ako sa mám dotknúť, samej seba, aby som dospela tam, kam obaja, aj keď na diaľku, chceme dospieť. Netrvá mi to veľmi dlho a vyvrcholím za jeho neprítomnej prítomnosti. Možno o tom ani nevie...a možno to cíti.



Chvíľku nie som schopná slova, potom sa vydávam na ďalšiu výpravu po svojom tele. Skúmam vztýčené bradavky, prehmatávam zamatové stehná. Som hebká ako hodváb a každý letmý dotyk mojich vlhkých prstov na mne zanecháva horúcu stopu, takú žhavú, ako keby sa ma dotýkal on. Jeho slová ma privádzajú na pokraj neúnosnej a nezadržateľnej slasti. Prichádza známe napätie, aby sa mohlo uvoľniť vo vibráciách uvoľnenia.

Či je skutočný, alebo len prelud, ma momentálne nezaujíma. V mojej mysli mi pripravil krásnu chvíľku a aj keby som ho už nikdy nemala vidieť, spomienka na túto telefonickú eufóriu ma dokáže rozpáliť kedykoľvek...




utorok, januára 2

Intuícia

Milovala som ho. Dôverovala som mu. Úplne. Bola to chyba.

Prišli Vianoce. Na pár dní som musela opustiť naše spoločné hniezdočko a navštíviť rodinu. On strávil so svojimi rodičmi Štedrý večer. Na Štefana mal prísť za mnou. Aj prišiel. Bohatší o jedno telefónne číslo. Kamarátka. Spoznal ju, keď sa počas mojej neprítomnosti nudil a brázdil vody webových chatov. Čísla si vymenili, lebo jej mal pomôcť s hľadaním práce v hlavnom meste. Už vtedy, keď som sa to dozvedela, cítila som akési zovretie okolo srdiečka. Odohnala som ho. Nebudem predsa žiarlivá ženská. Keď povedal, že o nič nejde, tak o nič nejde.

V zime trávil stále viac času v práci. Ja vlastne tiež, okrem toho som sa ešte učila na skúšky a snažila sa dokončiť zariaďovanie bytu. On sa domov vracal neskoro v noci, a keď som ja odchádzala, ešte spal. Míňali sme sa. Víkendy sme trávili spolu. Ak sa to tak dá nazvať. Chcela som mu vynahradiť celý týždeň, ale on bol stále unavený. Rástol vo mne nepopísateľný strach a z jeho strany ma mrazil čudný chlad.

Začali chodiť smsky. Nepátrala som sa, kto píše, povedal mi to sám a ešte sa ospravedlňoval: "Veď ja nemôžem za to, že mi vypisuje, okrem toho, má frajera." Čo som mu na to mala povedať? Ako som mu mala vysvetliť, že dievča má teda sobotňajšie noci tráviť s tým svojím a toho môjho nechať mne?

Dusila som v sebe predtuchu. Nechcela som si pripustiť, že by mi intuícia našepkávala krutú pravdu.

V jeden večer musel odísť do práce, predtým sedel za počítačom. Povedal: "Píšem si s tou kamoškou, veď keď chceš, pokecaj s ňou." Bolo mi to nejako proti srsti, ale bola som zvedavá, čo je zač. Písalo sa s ňou celkom dobre, tvárila sa, ako keby sme boli najlepšie kamarátky,ale stále som mala zvláštny pocit, že na mňa niečo hrá. Stále mi dávala akési čudné rady a došlo mi, že miláčik sa jej asi zdôveruje s tým, aké máme problémy. Popravde som o niektorých ani netušila. Uznávam, bola som zažraná do povinností, mala som si viac všímať, ale aj tak som nerozumela, prečo to rieši s ňou a nie so mnou.

V ten semester sa mi veľmi nedarilo, už dvakrát som opakovala jednu skúšku, nevedela som, kam skôr skočiť. Deň pred posledným možným termínom mi povedal: "Neviem, či ťa ešte milujem." Prekvapilo ma to, na pár chvíľ som nemohla nabrať dych, aj keď som to tušila. Rozprávali sme sa o tom hodiny. Pýtala som sa ho, čo ho trápi, čo mu vadí, kde robíme chyby. Na žiadnu otázku konkrétne neodpovedal. Nespomenul ju. Skončil to tým, že to je asi len tým ťažkým obdobím, keď skončia skúšky a jemu hektické dni v práci, všetko bude ako predtým. Večer sme sa milovali a moje vnútro krvácalo.

Bolo to nádherné a strašné zároveň. Srdce mi pukalo, keď ma hladkal po krku a prechádzal nižšie. Cítila som, že ho strácam. Premohla ma bezmocnosť. Vpíjala som sa do jeho pier, chcela som sa do zásoby nabažiť jeho chuti a vône. Dotkla som sa každého miestečka jeho tela najprv rukami, potom perami. Chcela som si do končekov prstov vryť jeho teplo, do dlaní každý jeho nádych a výdych. Chcela som si navždy zapamatať ten pocit, keď ma napĺňal. Moje prsty sa zabárali do jeho vlasov a ramien, moje stehná obopínali jeho panvu v zúfalom kŕči. Chcela som, aby to trvalo večne, aby som ho nikdy nemusela pustiť. Pri orgazme som ho cítila tak blízko a predsa bol tak strašne ďaleko. Potom zaspal a ja som celú noc preplakala počúvajúc jeho pokojný pravidelný dych.



Bola som plná protichodných pocitov, keď sa ma dotýkal presne tak, ako som to mala najradšej. Cítila som z toho akúsi mechaniku, deficit citu. Chcela som dúfať, že má pravdu, a že toto je len povinná kríza, ktorú by sme museli skôr či neskôr prekonať, ale vedela som, že klamem samu seba.

O pár dní som sa zbalila a odišla. Prosil ma, aby som nešla. Musela som. Tesne predtým než som vypla počítač, po tom, čo som vyhľadala kontakt na sťahovaciu službu, prišiel mail. Od nej. Vraj jej je ľúto, ako to dopadlo, a že som fajn kočka, ale že ona vie lepšie ako ja, o čom to je. Že vie, čo on potrebuje, aj keď sa s ním ešte nestretla. Že ona by sa mu venovala stále. Že ona by robila všetko lepšie. Že vie, v čom robím chyby, a že on za to nemôže, ale ja. A že či by mi vadilo, keby s ním teraz chodila ona, a či by sme mohli byť kamošky.

Nevládala som ani odpovedať. Nevedela soom, či sa mám rehotať, alebo plakať. Mala som jej vysvetľovať, že v svojich sedemnástich rokoch, takmer bez skúseností nemá ani potuchu o mojom živote, a že môj súhlas veru nepotrebuje? Kamarátstvo? To snáď nie. Neviem, či bolo horšie to, že som to tušila možno ešte skôr než sa niečo vôbec stalo, alebo to, že to on zapieral, ale tá moja hnusná predtucha sa predsa len naplnila. Krútiac hlavou s hruďou plnou bolesti a sklamania som za sebou zabuchla dvere.

Dlho som ho nevidela. Oplakala som ho. Snažila som sa ho nenávidieť. Aby bolo jednoduchšie zabudnúť. Stretli sme sa asi o rok. Už to ako tak prebolelo. Sedeli sme pri pohári Irsai Oliver a on rozprával. Ako ho oklamala, ako ho zničila psychicky aj finančne. Ako si to zaslúžil, ako existuje nejaká rovnováha a ako ho mrzí, čo mi urobil, ale vrátilo sa mu to. Nehovorila som nič, len mi tiekli slzy. Zmývali dávnu bolesť. Vzal moju tvár do dlaní a palcami mi nežne prechádzal po slaných cestičkách, ktoré vytvorili na mojich lícach. "Odpusť mi, prosím. Viem, že budeš šťastná," povedal, a uzatvoril týmito slovami jednu kapitolu môjho života.

Odpustila som a viem, že budem šťastná. A učím sa lepšie načúvať intuícií. Viem, že keby som vtedy načúvala, asi by som nič nezmenila, ale možno mi niekedy pomôže predísť tým najväčším sklamaniam už len tým, že ma na ne pripraví.